6. veľkonočná nedeľa – rok C (Jn 14, 23-29)

Pokoj Kristov verzus pokoj sveta
 

    Pri bráne istého mesta sedí starý muž a víta prichádzajúcich. Blíži sa istý cudzinec a pýta sa: „Akí ľudia žijú v tomto meste, dobrí alebo zlí?" „Takí, akí žili v meste z ktorého prichádzaš", odpovedá starec. „V mojom predchádzajúcom meste boli len samí dobrí ľudia. Boli láskaví, milí, pomáhali si jeden druhému. Bola radosť tam žiť," odpovedá cudzinec. „Môžem ti teda naisto zaručiť, že ľudia v tomto meste budú takí istí. Iba dobrí, milí a láskaví", odpovedal starec.

    Vtom sa približuje ďalší človek. „Akí ľudia žijú v tomto meste?" pýta sa aj on starca. „Takí, akí žili v meste, v ktorom si žil doteraz", odpovedá starec. „No to vám teda ďakujem. Ľudia v mojom predchádzajúcom meste boli hrozní. Na nevydržanie. Som rád, že som odtiaľ preč. Sama zloba, neochota, nežičlivosť, závisť." „Myslím, že ľudia v tomto meste nebudú o nič lepší," hovorí starec.

    Aj keď tento príbeh je veľmi zjednodušený, myšlienka, ktorú nám podáva je jasná. Svet a ľudia okolo nás sú takí, akí sme my. Ak my v sebe nosíme pokoj, potom ho budeme nachádzať všade, kde prídeme. Ak my sami nemáme pokoj vo svojom srdci, potom ho nenájdeme nikde okolo seba.

    A to je aj pointa dnešnej reči Ježišovej o jeho pokoji. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ Ježiš tu porovnáva pokoj, ktorý dáva on s pokojom, ktorý dáva svet. Pritom zdôrazňuje, že jeho pokoj nie je taký, akým je pokoj sveta. Nehovorí, že jeho pokoj je lepší, ako pokoj sveta. Hovorí iba, že jeho pokoj je iný. Či lepší, to necháva na nás, aby sme si ich my sami porovnali a posúdili.

    V čom spočíva rozdiel medzi nimi? Pokoj sveta je pokojom zvonka. Pokoj Kristov je naopak pokojom zvnútra.

    Inými slovami: pokoj sveta sa snaží o správne naaranžovanie vecí, prostredia a ľudí okolo nás. Chce ich dať do takej podoby a polohy, aby nás obšťastňovali a uspokojovali. No pokoj Kristov sa snaží o uspokojenie nás samých, nášho vlastného nepokojného srdca. Ak je moje srdce v pokoji, potom ma nič na svete nedokáže z pokoja vyviesť.

    Niektorí by si toto tvrdenie mohli vysvetliť ako odporúčanie k pasivite: k pasívnemu a odovzdanému prijímaniu všetkých situácií nášho života. K tomu, aby som sa bezvýhradne a sústavne podroboval vôli ľudí okolo mňa a osudu.

    Takéto vysvetlenie by však nebolo pravdivé. Ide tu skorej o poznanie hraníc v našej vlastnej snahy o zmenu situácie, v ktorej sa nachádzame.         Toto poznanie hraníc pekne vyjadruje svetoznáma modlitba Reinholda Niebuhra, ktorú si osvojujú ľudia usilujúci sa o vnútorné uzdravenie.

Bože, daj mi spokojnosť,
aby som vedel prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť,
daj mi odvahu,
aby som vedel zmeniť veci, ktoré sám môžem zmeniť,
no daj mi múdrosť, aby som vedel odlíšiť jedny od druhých.

    Pozrime sa na túto modlitbu zbližša.

    Prvá časť modlitby sa týka bezmocnosti a prijatia. Uznať si svoju bezmocnosť a prijať veci, ktoré nemôžem zmeniť znamená modliť sa za dar kapitulácie pred svojimi ohraničenými schopnosťami. Nesnažiť sa o zmenu nezmeniteľného. Byť realistom aj v odhade svojich schopností, aj ohľadom situácie v ktorej sa nachádzam. Mnohí ľudia sa zničili presne v tom, že si neboli schopní uznať, že nemajú na to, aby ďalej bojovali a aby svoj boj vyhrali. Zložiť zbrane však neznamená byť porazeným. Znamená to vložiť sa do rúk toho, ktorý je silnejší, ako som ja. Vložiť sa do rúk Boha. Kde ja nevládzem, tam prichádza On. Znamená to uznať, že sú aj iné riešenia, ako sú tie moje. Prijať veci, ľudí, udalosti, seba samého také, aké to celé je, je veľkou vecou. Je to priam revolúcia, ktorá je do duše človeka schopná priviesť pokoj prúdom:

    Ide tu napríklad o prijatie nevyliečiteľnej choroby, smrti niekoho blízkeho, straty majetku či inej hmotnej veci, neúspechu v nejakej dôležitej snahe, o prijatie nejakého svojho vlastného handicapu, o prijatie spolužitia s nejakým nemožným človekom.

    Nedávno som počul o skupinách, ktoré si vytvárajú ľudia, zasiahnutí nevyliečiteľnou chorobou. Ich pôvod je v Kalifornii. Pravidelne sa stretávajú a snažia sa so svojím stavom vysporiadať. Sú si navzájom oporou a spoločne sa modlia k Bohu za obdržanie pokoja a sily dôstojne niesť svoj údel až do konca. A byť svedkami aj pre iných. Je zaujímavé, že mnohí z nich žijú dlhšie, než by boli žili, keby sa oddali nezmyselnému boju za zmenu svojej aj tak nezmeniteľnej situácie a tí, ktorí nežijú dlhšie prežívajú svoje posledné roky života tak naplno, ako im to je len možné.

    Druhá časť modlitby je zameraná na ochotu a odvahu. Nie všetko, čo na mňa v mojom živote prichádza, musím bezmocne prijať. Sú situácie, v ktorých musím zapojiť svoje sily a dostať zo seba to najlepšie, čo sa vo mne nachádza. Vzdať sa predčasne, by bolo zbabelosťou. Bol by to útek z bojiska. Zbabelý útek z bojiska neprináša do mojej duše pokoj. Naopak, človeku spôsobuje výčitky, že nevykonal maximum toho, čo mohol vykonať.

    Nie je však jednoduché spoznať kedy je na mieste prijatie a kedy čin. Nie je to jednoduché, ak to robíme my sami. Boh nám však prichádza na pomoc aj tu. Vieme, že to robí svojím Duchom. Ak ho v modlitbe prosíme o poznanie toho, čo mám práve teraz v tejto chvíli vykonať, to poznanie mi príde. A potom, nech situácia dopadne akokoľvek, výsledok budem schopný prijať s pokojom v srdci.

    V tom zmysle potom budem človekom pokoja aj uprostred nepokojných situácií. Môj pokoj nerozhádžu ani tí najhorší a najprotivnejší ľudia a situácie.