12. nedeľa v období cez rok – rok A

    Morálna teológia definuje strach ako otras mysle pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Nebezpečenstvo môže byť reálne, keď naozaj existuje. Ale môže byť aj fiktívne, to znamená, že človek sa bojí čohosi, čo ho v skutočnosti neohrozuje. Strach v niektorých prípadoch nie je znakom slabosti človeka, ale skôr prejavom jeho múdrosti. Vie, že na blížiace ohrozenie sa musí pripraviť, aby situáciu zvládol. Strach však môže pôsobiť aj negatívne, keď sa človek natoľko bojí, že stratí kontrolu nad svojím konaním.

    Ježiš pripravoval apoštolov aj na situácie, keď budú pociťovať strach. Bude im ho spôsobovať psychický a telesný tlak na ich osobu.

    Ako nositelia Ježišovej blahozvesti mali apoštoli počítať s odporom prostredia. Nie každý, kto ich vypočuje, im aj hneď uverí. To mohlo spôsobovať znechutenie v ich poslaní. Preto ich Ježiš povzbudzuje, aby sa nebáli mienky, názorov a odporu ľudí. Za ich ohlasovaním stojí jeho autorita a za ním stojí autorita Boha. Ak aj na určitý čas ľudia Božiu pravdu odmietnu alebo zamlčia, napokon pravda aj tak zvíťazí. Lebo je to pravda, ktorá pochádza z Boha, a ona nemôže prehrať. Povinnosťou apoštolov je hovoriť, čo počuli od Ježiša; ľudia sa už musia rozhodnúť sami, či to príjmu alebo nie.

    Ježiš predpovedal apoštolom ešte náročnejší útok na ich osobu, ako len odmietnutie toho, čo budú hovoriť. Vždy existovali ľudia, ktorí si mysleli, že keď zabijú nositeľa pravdy, zabijú aj samu pravdu. Takí ľudia mali čakať aj na apoštolov. A utrpenie, mučenie a smrť spôsobujú najväčší strach. Ale Ježiš znova povzbudzuje apoštolov, aby sa nebáli tých, čo zabíjajú telo. Oni ich síce môžu pozbaviť telesného života, ale život, to nie je len telo. Život, to je aj duša. Ju nikto nemôže zabiť. Dušu môže zahubiť len sám človek, ak zradí svoje poslanie. Ak sa ho natoľko zmocní strach, že zapredá svoju dušu.

    Za odvahu sľubuje Ježiš apoštolom odmenu. Bude ich advokátom a obhájcom pred svojím Otcom. Otec ich prijme do večnosti na odporúčanie svojho Syna. Ale ak by sa báli, alebo hanbili ohlasovať všetko, čo počuli a videli, potom sa Ježiš k nim neprizná. Budú zatratení.

    Od dôb apoštolov až po dnešný deň boli veriaci, ktorí vyznávali Ježiša pred svetom. Boli aj takí, ktorí za Ježišovu pravdu vyliali vlastnú krv. Žili ale aj takí veriaci, ktorí zo strachu zrádzali. A vždy boli a budú takí, ktorí proti evanjeliu bojujú. V priebehu dejín sa menia len spôsoby boja.

    Ak by žil Ježiš dnes, pred čím by nás povzbudzoval, aby sme sa nebáli? Dnes by povedal: Nebojte sa verejnej mienky! V dobe mediálneho a satelitného spojenia sveta sú ľudia dokonale informovaní. Kto má peniaze a moc, aby ovládol tlač a televíziu, má moc ovládať aj mienku ľudí. Taktika tohto vplyvu spočíva v trpezlivosti a vytrvalosti. Postupne a cieľavedome ovplyvňovať ľudí tak, aby to, čo sa im ponúka, prijali za svoje.

    Verejná mienka ovplyvňuje ľudí vo všetkom. Od toho, čo majú jesť, piť a obliekať si, až po to, v čo majú veriť a ako majú žiť. Ak ľudia pred 30 rokmi počuli v televízii, že sa niekto rozviedol, boli prekvapení a možno aj pohoršení. Dnes sa nikto nad tým nevzrušuje. Dnes sa to pokladá za štýl života. Ak dnešní veriaci pozerajú na reláciu o interrupciách, tak niektorí vnútorne fandia tomu, kto ich obhajuje. Ak sa dnes vehementne presadzuje, aby Cirkev asistovala pri sobášoch homosexuálov, tak za krátky čas aj veriaci na dedinách budú hodnotiť Cirkev ako diskriminačnú a neľudskú, lebo nechce sobášiť muža s mužom a ženu so ženou. Ak si dnes prečítajú alebo počujú, že ľudská duša sa po smrti prevteľuje do zvieraťa, tak to pokladajú za ohromnú vec. Veď je to sympatickejšie, ako keby mala prísť pred Boha. A koľko nadšenia vo svete je dnes za názor, aby ženy prijímali kňazské svätenia, aby biskupov nemenoval pápež, ale miestna cirkev.

    Hodnotenie dnešnej situácie však nie je dôvodom na nariekanie. Je to ale potrebné, aby sme sa učili rozmýšľať nad všetkým, čo sa nám ponúka ako pravda, ako to najlepšie a najmodernejšie. My tento tlak na našu vieru, na náš kresťanský spôsob života paradoxne potrebujeme. Ak by sme ho nepociťovali, to by znamenalo, že takmer celý svet verí Ježišovi, čo ale nie je pravda. Alebo sme už natoľko zmanipulovaní, že viac veríme ľuďom, novinám a televízii ako Ježišovi? Ak ho ale pociťujeme, je to dôkaz, že žijeme úprimne ako kresťania a časť mocného a vplyvného sveta sa s tým nevie zmieriť. Potom môžeme s radosťou Ježišovi povedať: My sa nebojíme, my sme sa nedali ovplyvniť. Z ponuky sveta prijímame len to, čo je užitočné pre našu dušu, pre náš kresťanský život.

    Ježiš pred Pilátom povedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18, 37). Túto povinnosť mali aj apoštoli a máme ju aj my. Ak sa pokladáme za kresťanov, musíme byť svedkami Božej pravdy. Ľudia musia z našich úst počuť Božie slovo a v našom živote musia vidieť Ježiša. Je to naša nezastupiteľná povinnosť aj v dnešnom svete, ktorý tak rafinovane chce z ľudského života odstrániť Boha. My, kresťania, žijeme v tejto dobe preto, aby sme ponúkli svetu alternatívu. Aby si ľudia mohli vybrať medzi vplyvom verejnej mienky a naším svedectvom. Ak nebudeme svedkami my, potom svet uverí iným. Odmenou za našu odvahu budú pre nás slová Ježiša: Vy ste ma vyznali pred ľuďmi, ja vás vyznávam pred svojím Otcom (porov. Mt 10, 32).

    Môžeme mať strach z ohňa, z vody, z choroby. To je normálne. Ale bolo by normálne, ak by sme mali strach byť na strane Boha?