2. veľkonočná nedeľa - rok A

    Predstavte si, že vyhráte v dajakej súťaži. Okrem veľkej radosti, netrpezlivo čakáte, kedy sa vám výhra dostane do rúk. Možno ste z toho aj nervózni, lebo vtedy sa čas pomaly vlečie…

    Plní očakávania sú aj apoštoli v dnešnom evanjeliu. Veď je už ôsmy deň po Ježišovom zmŕtvychvstaní a niektorí ho ešte nevideli. Tiež sú nervózni a nechápu, čo sa deje, hoci ženy im jasne povedali, že ich Majster žije.

    Možno aj Ježiš bol plný očakávania z chvíle, kedy ho uvidia. Chcel im pripomenúť svoju lásku a zároveň aj pravdivosť jeho slov o utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní. Na ôsmy deň prišiel cez zatvorené dvere, bez ohlásenia, bez klopania, usmial sa na nich a pozdravil ich. Nik sa nepýtal, kto to je. Všetci mali istotu, že je to Pán až na Tomáša, ktorý sa motal kdesi vonku a keďže on ho nevidel, neveril, že žije.

    Ani sa mu nečudujme. Vžime sa do jeho situácie. S Ježišom chodil tri roky, počúval ho, snažil sa plniť jeho príkazy, bol mu oddaný. A zrazu taká hanba! Jeho Majster zomrie na kríži, ako najväčší zločinec, tou najpotupnejšou smrťou! Koľko posmechu musel Tomáš preto zniesť a možno aj od najbližších. Aký neskutočný strach musel mať v srdci, že skončí tak ako Ježiš, veď verejne s ním chodil a netajil sa, že patrí do zboru Dvanástich! A teraz ktosi povie, že pred chvíľou tu bol, že tu jedol a pil… Nie, on tomu neuverí, ledaže by sa presvedčil, že má na tele rany po ukrižovaní.

    Ježiš ho nechal trpieť a žiť v neistote osem dní. A keď opäť prišiel, hneď sa obrátil na Tomáša a vyzval ho: Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci! Tomášova slabá viera razom zosilnie, a on nadšený Ježišovým zmŕtvychvstaním padá na kolená a volá: Pán môj a Boh môj!

    Aký je môj postoj k Ježišovmu zmŕtvychvstaniu? Pevne verím, že žije? Ktosi by snáď mohol namietať: Aké máš dôkazy, že Ježiš žije? Sú to rany na jeho mystickom tele – Cirkvi a pokoj, ktorý mi nik nevie vliať do duše, iba on.

    Aké sú rany na jeho mystickom tele – Cirkvi? Treba si spomenúť na prenasledovanie kresťanov, katakomby, bludárov, rozkolníkov, pápežské schizmy, chyby kňazov, biskupov, veriacich, vojny, rozbroje, nepriateľstvá… Či to nie sú rany, ktoré pôsobia hlboké jazvy na tele Cirkvi? A napriek týmto jazvám Cirkev žije, lebo ju založil Kristus. Ak by tak nebolo, už dávno by ju ľudia zničili, my by sme ju zničili! Lenže na jej čele stojí Zmŕtvychvstalý, ktorý ju chráni a udržuje, lebo plní, čo povedal Petrovi: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

    Kristus nám vlieva do duše pokoj. Musíme si položiť otázku: Môže nám niekto vynahradiť pokoj, ktorý pociťujeme v duši po dobrej spovedi? Môže nám niekto vynahradiť pokoj v našich rodinách? Môže vám niekto vynahradiť pokoj z toho, že máte dobre vychované deti? Môže vám niekto vynahradiť pokoj z toho, ktorý získame, keď niekomu pomôžeme, vykonáme dobrý skutok alebo preukážeme lásku? Pokoj v nás pôsobí zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý jasne povedal: Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.

    Neskoro v noci zabúchal na bránu kláštora Fontavellano únavou klesajúci muž. Netrpezlivo čakal, až mu vrátnik otvorí. Na otázku, čo si želá, odpovedal iba jedno slovo: Pokoj! Bol to slávny taliansky básnik Dante, ktorého vyhnali z rodného mesta, lebo sa tam rozpútala občianska vojna.

    Aj my sa mu podobáme. Dennodenné ťažkosti nás oberajú o pokoj, robia nás rozorvanými a nervóznymi. Často hľadáme doslova únik z tohto zhonu. Dnešné evanjelium nám hovorí, kde ho určite nájdeme – pri Zmŕtvychvstalom Kristovi. Preto padnime pred ním aj my na kolená a spolu s Tomášom volajme: Pán môj a Boh môj!