14. September - Povýšenie svätého kríža

    Čo by sa stalo, keby sme v tichu načúvali všetkým obetiam dejín? Všetkým umlčaným, všetkým, čo skončili svoj život skôr ako dokončili dielo, ktoré chceli pre ľudstvo vytvoriť? Všetkým ponižovaným? Asi by sme boli aj zhrození, no možno by nás to aj naplnilo odvahou, rozhodnutím. Veď kresťania opakujú, že krv mučeníkov sa stala semenom nových kresťanov. Je veľa umlčaných, na mnohých sme zabudli, na niektorých si spomíname. Je tu ale aj Kristov príbeh! Ten si pripomíname, hoci aj Kristus patrí k umlčaným.

    Dnes mnohí hovoria, že náboženstvo slúži na oddych, relax. Iní majú tendenciu vyhlasovať: "Náboženstvo áno, Boh nie!" Vieme byť priateľskí k náboženstvám, vieme z nich preberať staré praktiky, ale Boha nepotrebujeme. Ja osobne som prvý, kto sa teší, ak si tu v chráme aj oddýchnete, keď byť v chráme, je aj relax, no súčasne chcem upozorniť, že kresťanstvo nie je len o relaxe. Ba dokonca naše náboženstvo je rušivé, zepokojujúce, a také aj musí byť! To je jeho služba svetu, vracať nás do reality. Už prví kresťania boli terčom posmechu, že ich Boh bol ukrižovaný - teda, že zomrel na dreve, ktorým svet pohŕdal, na ktorom zomierali vydedenci zeme. Ale nielen preto znepokojuje!. Obraz kríža, na ktorý dnes pozeráme, nás vyrušuje, znepokojuje predovšetkým v našej predstave o Bohu. Pri pohľade na kríž zrazu nemôžeme hovoriť o Bohu, ktorý za nás všetko rieši, ktorému stačí splniť niekoľko príkazov a rituálov. Prečo nechal zomrieť svojho najvernejšieho služobníka? Aký je to vlastne Boh? O čo mu ide? A zrazu sme pri tom, že ho môžeme len hľadať, poznávať a nemôžeme mať pocit, že sme ho poznali. Aký je to Boh, keď sa nechá obmedziť ľuďmi, a nechá si priklincovať ruky? A rovnako nás kríž znepokojuje aj pri pohľade na človeka. Zrazu musíme priznať, že človek je zraniteľný. Že je smrteľný. Že na mnohé veci neexistujú jednoduché riešenia a pohľady. Že mnohé dobré projekty jednoducho nemožno dotiahnuť do konca. Že pri hodnotení nášho života sa nám môže zdať, že nemal zmysel. Dnes sa šíri predstava, že svet je pre schopných, úspešných, mladých... Ale nie je to celkom tak. Každý z nás sa môže stretnúť so svojou bezmocnosťou, neúspešnosťou, starobou, krachom, biedou... A to je pravda o človeku. Americký psychiater a teológ Scot Peck napísal knihu o ťažkostiach života. Stala bescelerom. V jednom rozhovore sa ho pýtali, prečo je to tak. A on hovorí, že napísal len to, čo všetci vedia, ale nechcú si to priznať. A naozaj, pravda o živote je, že je ťažký. Kríž nás teda vedie do reality. Myslím si, že je to služba kresťanstva tomuto svetu.

    Ale toto zamyslenie nemá byť ubolené, práve naopak, je to reč nádeje. Veď iba vo svete, kde si na nás spomenú aj v našej starobe, chorobe, neúspechu - len tam sa dá žiť. Je to oslobodzujúce. Súčasná filozofka Haanach Arendová hovorí, že dnešný svet vďaka svojim úspechom vytvára situáciu, kde sa človek stáva vecou. A práve kríž akoby stál proti tomu, ako by bol výkriom (umlčaný a predsa žijúci), že tu ide o človeka - aj keď je v biede.

    A tak ešte jeden obraz, ktorý znepokojuje. V Nemecku, keď sa končila vojna a spojenci bombardovali územie, zničili aj jeden kostol. Po vojne si ho obyvatelia opravili. V troskách našli aj kríž, na ktorom mal Kristus odlomené ruky. Kríž opravili, no ruky mu neprirobili. Namiesto toho dali pod kríž nápis: Dnes mám len tvoje ruky.

    Priatelia, reč o kríži by nemala byť beznádejou, práve naopak. Veď hovoríme, že cez kríž sme boli vykúpení, zachránení. A to platí aj dnes. Premýšľanie nad umlčanými v dejinách, nad umlčaným Kristom by nás malo priviesť k tomu, aby sme rozhýbali naše vlastné ruky a naše vlastné srdcia. Želám si a aj vám, aby to bolo cítiť aj v našich vzťahoch.