26. nedeľa v Cezročnom období - rok A

    Vo všetkých jazykoch sveta patria medzi najkratšie výrazy slová súhlasu a záporu. Aj v našej reči majú len tri písmená: „áno“ a „nie“. Ich krátkosť však neznamená, že sú bezvýznamné. Skôr naopak. Sú dôležitým prejavom celej bytosti človeka. „Áno“ a „nie“ sú znakmi charakteru, dospelosti, zodpovednosti a pravdovravnosti. Môžu byť však aj opačným znakom. To vtedy, keď si človek za nimi nestojí. Keď povie „áno“ a myslí si „nie“ a opačne.

    Zmysel slov súhlasu a záporu spomína Ježiš v podobenstve o dvoch synoch. Ani jeden, ani druhý si za svojim slovom nestoja. Jeden povie „nie“ a koná, akoby povedal „áno“. Druhý povie „áno“ a koná, akoby povedal „nie“.

    Ako by sa dali charakterizovať povahy a postoje obidvoch synov?

    Prvý syn povedal „nie“. „Nechce sa mi. Potom oľutoval a išiel“ pracovať. Je to prejav lenivosti a úprimnosti. Nechce sa mu ísť pracovať a otvorene to otcovi povie. Neskoršie však nad tým rozmýšľal a zmenil svoje rozhodnutie. Je symbolom človeka úprimného. Povie, čo cíti. Takýto človek je ale vystavený nebezpečenstvu, že musí svoje postoje často meniť. Je to typ, ktorý najskôr niečo povie a potom rozmýšľa. Svedomie má však citlivé a snaží sa konať lepšie, ako povedal.

    Druhý syn povedal „áno“. „Ale nešiel“ pracovať. Tento syn predstavuje kombináciu klamstva a falošnej dôveryhodnosti. Vedel, že do vinice nepôjde. Chcel sa ale otca rýchlo zbaviť. Nechcel, aby mu otec začal vyčítať lenivosť. Je symbolom človeka, ktorý pôsobí dôveryhodne, ale nedá sa na neho spoľahnúť. Nasľubuje, ale nesplní. Odpovie tak, ako to pýtajúci sa chce počuť.

    Pesimisti hovoria, že dnes sa nedá nikomu veriť. Majú pravdu? Je to naozaj tak, že dnešný človek nehovorí pravdivo, ale takticky? Že pozerá na svoj prospech a nezáleží mu, čo povie druhému? Ak by mali pravdu, tak potom je to úpadok človečenstva. Veď stáť si za slovom je prejavom úcty voči sebe samému. Kto si váži vlastné slovo, ten si váži sám seba. A od koho sa má predovšetkým takýto postoj vyžadovať ak nie od kresťanov? Môžu o nás iní povedať, že za tým, čo povieme, si aj stojíme? Vieme dodržať slovo?

    V Ježišových podobenstvách sa za postavami vždy niekto skrýva. Otec z dnešného podobenstva je Boh a synovia reprezentujú postoje ľudí voči Bohu. Je zaujímavé, že Ježiš v podobenstve nespomína nejakého tretieho syna. Nejaký ideálny typ, ktorý ako povie, tak aj koná. Ježiš asi vedel, že takýto ideálny typ neexistuje. A preto nám predstavil len úprimného a klamára.

    Ak sa náš vzťah k Bohu dá porovnať podľa prejavu prvého syna, tak môžeme byť spokojní. Niekedy sa trápime nad tým, že jednotlivé náboženské úkony nerobíme s radosťou a pohotovosťou. Že sa nám nechce modliť. Že sa nám nechce ísť v nedeľu do kostola. Že sa nám nechce počúvať kázeň. Že sa nám nechce niekoho s láskou a trpezlivosťou vypočuť. Potom sa ale predsa pomodlíme. Predsa do kostola ideme. Predsa sme trpezliví. Je to naozaj ideál robiť všetko s ľahkosťou. Vidíme ale, že u Boha je milá aj naša snaha premôcť seba samých. Aj to má pred Bohom svoju hodnotu.

    Horšie sme na tom, ak sa podobáme na druhého syna. Ak je náš vzťah k Bohu postavený len na nesplnených sľuboch. Spomeňme si len na slová ľútosti, ako Bohu sľubujeme, že sa polepšíme a viac nezhrešíme. Ako dlho nám to trvá? Niekoľko sekúnd? Minút? Hodinu? Deň, dva? Ako sme niekedy nadšení kázňou a povieme si: Naozaj aj ja musím žiť ináč. Koľko nám to predsavzatie trvá? A ako je to s tými životne dôležitými „áno“, ktoré sme povedali pri krste svojich detí, pri birmovke a sobáši? Žijeme ešte v duchu tohto slova? Alebo to už nie je pravda?

    Niektorých ľudí nazývajú „sľubotechna“. Vyjadruje sa tým poznatok o človeku, že sľubuje, ale nikdy nesplní. Nikto z nás nemá takýchto ľudí v láske. Zažili sme pri ich sľuboch veľa sklamaní. Viac si vážime ľudí, ktorí nesľubujú, ale keď môžu, pomôžu a splnia. Verte, že aj Boh si váži takýchto ľudí.