Keď sa Ján Pavol II. chystal roku 1995 na druhú cestu na Slovensko, dôkladne sa pripravoval aj na kanonizáciu troch košických mučeníkov. Svätorečenie alebo blahorečenie bývalo na programe pápežských ciest za jeho doby. Vtedy mi náš veľký poľský priateľ položil nečakanú otázku, koľko svätých máme my Slováci. Aj dnes je to výzva k rozmýšľaniu a najmä ku konaniu.

    Naozaj, koľko svätých máme my, Slováci, najmä v porovnaní s inými národmi? Cyril a Metod boli pôvodom Gréci, iní svätí a svätice, ktorých si uctievame, sú inej národnosti, slovenského pôvodu je ich veľmi málo. My vieme, že v nebi nie sú len úradne vyhlásení svätí a veríme, že je tam mnoho iných osôb, ktoré sme aj my mohli obdivovať za svojho života pre ich často hrdinskú svätosť. Boli však ako ten chromý z evanjelia pri rybníku Siloe, ktorého nemal kto „posunúť“ do uzdravujúcej vody. Koľko našich matiek, obetavých otcov, čistých mládencov a diev, príkladne trpiacich chorých, príslušníkov rôznych stavov a zamestnaní, kňazov, rehoľníkov a rehoľníc sme poznali! Nemali sme však dosť pripravených ľudí, ktorí by vedeli a mali aj podnikavosť použiť aj úradné možnosti, aby boli vyhlásení za vzory svätosti. Máme ostať v takej situácii aj dnes?

    Aká je však tá situácia: koľko prípadov, čiže „káuz“ je „na ceste“? Ktoré prípady overujú a skúmajú príslušné miesta: biskupské úrady, predstavení mužských a ženských reholí, rímska Kongregácia pre kauzy svätých? - Otázka, ktorú nám položil Ján Pavol II. Zaiste si tak uvedomíme, že sa v minulosti aj teraz dalo a dá spraviť oveľa viac na tomto poli.

    Na Východnom Slovensku je hodne známa aj uctievaná Anička Kolesárová. Narodila sa vo Vysokej nad Uhom, neďaleko ukrajinských hraníc, v desiatich rokoch stratila matku a prebrala starostlivosť o domácnosť. 22. novembra roku 1944 prechádzali cez dedinu ruskí vojaci, lebo na okolí sa bojovalo. Podnapitý vojak chcel Aničku znásilniť a hrozil jej, že ju zastrelí, ak sa nepoddá. Keď mu odporovala, tak ju pred očami otca naozaj zabil. Stala sa tak mučenicou čistoty. Jej prípad sa stal známym a najmä mládež začala chodiť do Vysokej na púte radosti. Jej dom na dedine slúži pútnikom. Prípad tejto slovenskej Márie Goretti je už dnes na kongregácii pre svätorečenia a čaká len na posledné kroky.

    V pokročilom štádiu sa nachádza aj prípad brata Alojza Chmeľa, vlastným menom Andreja, bohoslovca z rehole bosých augustiniánov, ktorý sa narodil 17. októbra 1913 v Spišskej Starej Vsi ako piaty z ôsmych detí, študoval na katolíckom gymnáziu v Nowom Targu a roku 1935 vstúpil do noviciátu v Čechách a v Taliansku. Ako brat prijal rehoľné meno Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša. Dostal rakovinu štítnej žľazy, mal kruté bolesti, ktoré znášal s veľkou trpezlivosťou. Liečili ho v rímskej nemocnici Istituto Regina Elena, kde aj zomrel dňa 16. augusta 1939. Nechal po sebe pamiatku svätého mladého, chorobou ťažko skúšaného rehoľníka aj v Taliansku.

    Iné rehole majú tiež svojich kandidátov na oltár. Saleziáni udržujú spomienku na ich kňaza Tita Zemana, ktorý sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch a po príchode komunistického režimu prevádzal tajne za hranice bohoslovcov, aby mohli študovať teológiu v Turíne. Chytili ho a odsúdili na 25 rokov väzenia, ktoré potom skrátili na 12 rokov. Mal už podlomené zdravie, keď zomrel na následky žalára dňa 10. marca 1964. Možno ho považovať za mučeníka pre povolania. V decembri 2012 uzavreli v Bratislave diecézny proces, po ktorom by sa malo konať overenie v Ríme a úradné vyhlásenie.

    Boží služobníci František a Tomáš Munkovci, otec a syn, pochádzali z dobre situovanej židovskej rodiny. Celá rodina sa v novembri 1939 obrátila na katolícku vieru a Tomáš sa stal aj jezuitským novicom. To ich však nezachránilo pred prenasledovaním, ktoré pod tlakom nemeckých politikov sa konalo proti Židom aj na Slovensku. Najprv celú rodinu zavreli do koncentračného tábora v Seredi a potom ich vyviezli do Sachsenhausenu. Pri pochode smrti počas evakuácie tábora boli obaja spomínaní zastrelení. O ich kauzu sa stará jezuitská rehoľa a je už na dobrej ceste.

    Lazaristi pracujú na blahorečení Jána Havlíka, ktorý sa narodil vo Vlčkovanoch dňa 12. februára 1928, vstúpil do ich rehole a po jej rozpustení sa pokúšal viesť spolu s inými duchovný život a študovať teológiu. Potrestaný väzením za život viery, prepustený s ťažko poškodením zdravím, ako 37-ročný zomrel na Vianoce 1965.

    Michal Buzalka sa narodil vo Sv. Antone pri Banskej Štiavnici dňa 18. septembra 1885 a Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska mu dáva tri výrazné tituly: biskup, pedagóg, trpiteľ za vieru (s. 169). Študoval v Pázmaneu vo Viedni, kde dosiahol doktorát. Pôsobil v Banskej Štiavnici, v Budapešti, cez vojnu ako vojenský kaplán, po vojne ako farár, neskôr ako profesor morálnej teológie a rektor veľkého seminára, aj po zriadení teologickej fakulty v Bratislave. Aj mne bol za dva roky rektorom (1943-45). Po príchode Červenej armády ho zaistili, ale nič mu nenašli. Roku 1950 ho však znovu zatkli a odvliekli do Čiech a nakoniec roku 1951 odsúdili na doživotie v monstre-procese s biskupmi Vojtaššákom a Gojdičom R. 1956 ho poslali ako ťažko chorého do Děčína a do Tábora, kde 7. decembra 1961 zomrel. O jeho kauzu v Ríme sa stará bratislavská arcidiecéza.

    Ján Vojtaššák, spišský biskup, sa narodil 14. novembra 1877 na Orave, teológiu študoval v spišskom seminári, pôsobil na mnohých farách a neskôr sa stal rektorom seminára. 13. februára 1921 bol v Nitre vysvätený ako jeden z prvých troch slovenských biskupov. V rokoch 1940-45 bol členom a podpredsedom štátnej rady Slovenskej republiky, za čo bol r. 1945 väznený a po siedmich mesiacoch prepustený. Keď uverejnil pastiersky list o exkomunikácii komunistov, roku 1950 ho znovu uväznili a s dvoma „vlastizradnými“ biskupmi odsúdili na 24 rokov väzenia na rôznych miestach. Až roku 1963 dostal milosť, ale na Slovensko nesmel ísť. Zomrel 4. augusta 1965, úradne bol rehabilitovaný až roku 1990. Posmelený otázkou Jána Pavla II. o jeho kauze, biskup Tondra začal 11. decembra 1996 diecézny proces blahorečenia.

    K týmto kandidátom sa dá priradiť Terézia Demjanovičová, ktorá sa narodila 26. marca 1901 v New Jersey (USA) gréckokatolíckym rodičom pôvodom z Bardejova a zomrela ako členka Kongregácie charitatívnych sestier sv. Alžbety v roku 1927. Čaká na blahorečenie. Postulátorom jej kauzy bol istý čas nebohý P. Daniel Faltin.

    A na záver ešte spomeňme už blahorečenú Zdenku Šelingovú.

2. november - Spomienka na všetkých zosnulých

    Hoci Spomienka na všetkých zosnulých bola ustanovená až od roku 998, predsa sa spomienky na našich drahých mŕtvych slávili už dávno predtým. Podľa všetkých učení, a to aj pohanských, existuje stav po smrti, v ktorom si duše odpykávajú hriechy, ktorý nazývame očistcom. Preto je spomienka na zosnulých dôležitá a zároveň radostná.

    Naši mŕtvi nechcú naše slzy, ale modlitby za nich, aby sa dostali zo stavu očistca do nebeskej vlasti, do ktorej sa po smrti tela vracia naša duša. Čo je naozaj radostné poznanie pri smutnej spomienke, je fakt, že im môžeme aj po smrti pomôcť vlastnou modlitbou zmierniť čas strávený v očistci.

    Nejde o maličkosť, ak si uvedomíme, že taký veľký kresťanský filozof a mysliteľ, akým bol svätý Tomáš Akvinský veril, že najmenší očistcový trest je väčší ako najväčší trest na Zemi. A pritom sa človek nemusel dopustiť ani smrteľných, ale len tzv. bežných hriechov a aj za tie bude skladať v očistci pred Bohom účty.

    Zaujímavá je diskusia, čo to očistec vlastne je, ktorá sa tiahne dejinami celé tisícročia. Mnohí z filozofov a svätcov sa zhodujú v definícii, že očistec je trest v podobe neschopnosti duše uvidieť Boha. Po smrti duša už nemá žiaden z materiálnych pocitov. Nie je teda hladná, nie je smädná, nie je jej zima, či teplo a predsa jestvuje, cíti, prežíva. Nuž akým iným spôsobom by mohla niesť tresty za zlé skutky, ak by to nebolo odopieranie niektorej z milostí? A najväčšia milosť pre každú bytosť je spojiť dušu so slávou stvoriteľa. Predpokladá sa, že duše po smrti túžia uvidieť Boha. Lenže pre poznačenie hriechmi zo života v ľudskom tele, je im táto skúsenosť na príťaž. Hriechy im bránia v prežívaní Božej prítomnosti.

    Na to máme dnešný sviatok, aby sme pomohli dušiam drahých blízkych získať nebeský pokoj. Aby sme im modlitbou pomohli dosiahnuť najvyšší stav blaženosti po smrti tela. Existuje množstvo dôkazov, že sa to naozaj dá dosiahnuť; a že Boh je milosrdný a spravodlivý sudca, ktorý naše prosby vyslyší. Klopte a bude vám otvorené si môžeme v tejto súvislosti zmeniť aj na to, že kto chce, aby sa mu otvorili dvere neba, musí na ne vytrvalo klopať už za života v ľudskom tele.

    Vezmime do úvahy fakt, že po smrti nám môžu pomôcť tie duše, za ktoré sme sa my na Zemi modlili. Dokonca pretrváva opodstatnené presvedčenie, že ak sa za našich drahých zosnulých modlíme, aby prešli očistnými plameňmi čo najskôr, oni nám dokážu už teraz vymôcť mnohé Božie požehnania, ktoré nám môžu pomôcť v našom živote. Iste nie je správne vnímať naše prosby za mŕtvych v podobe modlitieb ako výmenný obchod. Nesmieme zabúdať, že Boh vidí aj skryté veci v našich srdciach. Preto žiaden mechanický prepočet neexistuje.

    Faktom však je, že naša modlitba, ktorú obetujeme za mŕtvych, mení vnútorne aj nás samých. A to je dostatočný dôvod na radosť a šťastie. Na veselosť, že už v nedokonalej ľudskej podobe máme šancu pomáhať duchovným bytostiam, ktoré kedysi boli ako my - boli ľuďmi a prežívali na Zemi svoje trápenia, žiale, aj radosti, pričom sa neraz potkli tak ako my o hriechy. A od nich im môžeme dnes pomôcť očistiť sa.

    Zároveň máme príležitosť pripomenúť si ich hodnoty s tými našimi. Či sme rovnako dobrí, ako boli dobrí nám drahí mŕtvi a máme možnosť si uvedomiť aj to, že raz pri našom hrobe bude niekto takto stáť, ako dnes stojíme pri hroboch našich zosnulých blízkych my. Lebo človek nie je veľký pomníkom na hrobe, ale mierou dobra, ktorú za života stihol rozdať.