5. pôstná nedeľa - rok A

    Nik z nás nemá rád pohreby, lebo je to lúčenie s ľuďmi, ktorých sme mali radi a teraz nad ich odchodom smútime a plačeme. A hoci títo ľudia zanechali po sebe určité dielo, mnoho spomienok a krásnych dojmov, chýba nám ich fyzická prítomnosť.

    Ježiš mal priateľa Lazára, o ktorom Písmo hovorí, že ho miloval. Jeho slzy sú toho dôkazom. Preto sa rozhodol skôr, ako mu vrátil život vyhlásiť o sebe: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.

    Týmto zázrakom Ježiš chce povedať, že on nielen kriesi, ale aj dáva život, lebo len on je Vzkriesenie a Život. Nám tým odkazuje, že existujú dve smrti – telesná a duševná. Tá druhá je horšia, lebo je to hriech, ktorý nás od neho vzďaľuje.

    Čo je hriech? Katolícka morálka ho hodnotí, ako vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu v myšlienke, slove a v skutku. V kresťanskom učení rozlišujeme hriech dedičný, ktorý sa prenáša od Adama na celé ľudské pokolenie (okrem Panny Márie) a osobné hriechy, ktoré jednotliví ľudia spáchajú materiálne, čiže nevedome a neúmyselne a formálne, čiže vedome a dobrovoľne. Podľa závažnosti ich delíme na ťažké (smrteľné) a ľahké (všedné). Ťažký hriech nastáva, keď prestúpime Boží príkaz vedome, dobrovoľne a v ťažkej veci. Nazýva sa aj smrteľným, lebo akoby „usmrtil“ dušu, ktorá po jeho spáchaní sa odvráti od Boha. Ľahký hriech spáchame vtedy, keď prestúpime Boží príkaz vedome, dobrovoľne a v menšej veci. Tento hriech síce raní Boha, zarmúti ho, ale „neusmrtí“ našu dušu, ktorá nezostane od Boha odvrátená.

    K osobným hriechom ďalej počítame:

Deväť cudzích hriechov:
     1. Dávať iným radu na hriech.
     2. Povzbudzovať iných na hriech.
     3. Iným kázať zhrešiť.
     4. Súhlasiť s hriechom iných.
     5. Pomáhať pri hriechu iných.
     6. Mlčať pri hriechu iných.
     7. Zastávať hriechy iných.
     8. Netrestať hriechy iných.
     9. Chváliť hriechy iných.

Sedem hlavných hriechov:
     1. Pýcha
     2. Lakomstvo
     3. Odporovať poznanej zjavenej pravde.
     3. Smilstvo
     4. Závisť
     5. Obžerstvo
     6. Hnev
     7. Lenivosť

Do neba volajúce hriechy:
     1. Úmyselná vražda.
     2. Zväčšovanie biedy chudobných, vdov a sirôt.
     3. Nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu.

Šesť hriechov proti Duchu Svätému:
     1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo.
     2. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si.
     3. Odporovať poznanej zjavenej pravde.
     4. Závidieť blížnemu milosť Božiu.
     5. Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu.
     6. Zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti.

    Podľa Ježiša iba tieto sú neodpustiteľné, a to preto, lebo pri nich chýba predpoklad odpustenia – ľútosť a vôľa k polepšeniu.

Sedem moderných smrteľných hriechov 21. storočia podľa Vatikánu:
     1. Obchod s drogami, ich distribúcia a užívanie.
     2. Znečisťovanie životného prostredia.
     3. Genetická modifikácia.
     4. Vedecké experimentovanie na ľuďoch v rozpore s etikou.
     5. Nenásytnosť po peniazoch a život v nadmernom bohatstve.
     6. Správanie vedúce k sociálnej nespravodlivosti.
     7. Zapríčiňovanie chudoby.

    V katolíckej Cirkvi sa hriechy odpúšťajú takto: dedičný – krstom (preto je krst prvou a najdôležitejšou sviatosťou, bez ktorej by sme iné sviatosti nemohli prijať) a osobné – spoveďou alebo dokonalou ľútosťou.

    Po vypočutí týchto slov, musíme všetci so smútkom konštatovať, že sme postihnutí hriechom. Lenže nemajme strach, lebo Ježiš hovorí aj nám: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Ak sa teda úprimne vyznáme z hriechov a oľutujeme ich, Ježiš nás vzkriesi z duševnej smrti. Bola by veľká tragédia, keby sme vedome a dobrovoľne zotrvávali v tomto druhu smrti. A ak niekoho takého poznáme, ešte intenzívnejšie sa za neho modlime a buďme príkladom, aby videl, že nám sa spoveď oplatí, sme po nej iní a dokážeme inak reagovať, lebo máme čisté svedomie.

    Aký je môj vzťah k hriechu? Nie som duševne „mŕtvy“? Nezotrvávam vedome a dobrovoľne v ťažkom hriechu? Ako často pristupujem k sviatosti zmierenia? S akým úžitkom ju prijímam?

    V kronike francúzskeho mesta Toulouse je zaznamenaný príbeh dobrého a pracovitého mladíka, ktorý mal však jednu veľkú chybu – bol alkoholikom. Všetko, čo zarobil, prepil. Jedno letné neskoré ráno sa vracal veľmi opitý z prehýrenej noci a nepáčilo sa mu, že slnko už páli. Veľmi ho to nahnevalo, preto zdvihol proti nebu päsť a kričal: Bože, tebe sa nepáči môj život? Zabi ma! Prečo ma nezabiješ? Existuješ vôbec? Ako sa tak rúhal, zrazu vietor k nemu privial akýsi plagát, na ktorom začal čítať: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Na jeho druhej strane bol obraz umučeného Krista. V blízkej dedine boli misie, pri ktorých misionári dávali veriacim tieto plagáty. Ktosi ho cestou stratil, a tak ho vietor privial až k opitému mladíkovi. Bolo mu to spočiatku smiešne, ale postupom času ho smiech prešiel, zvážnel, až napokon s bolesťou vyznal: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. A kronikár končí tým, že mladík začal konať pokánie.

    Aj my častokrát hrešíme, rúhame sa, žijeme tak, akoby nás Pán Boh ani nevidel, pričom naša duša „zomiera“. Nevzdávajme sa, lebo Ježiš je vzkriesenie a život. On nám pomôže, on nás uzdraví, on nás vzkriesi z mŕtvych.

    Naučme sa vkladať do našich každodenných modlitieb aj prosbu: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.