Nanebovstúpenie Pána

    Každý človek má nejaký životný sen. Jeden mladý muž mi v rozhovore povedal, že jeho snom je dostať sa do Ameriky. Pýtal som sa: „Čo pre to robíš? Učíš sa po anglicky? Podal si si žiadosť o víza?...“ Pokrútil hlavou, že nič z toho neurobil. Neurobil nič pre naplnenie svojho sna.

    Dnešný sviatok nám pripomína, že našim večným domovom je nebo a preto jeho dosiahnutie má byť našim „životným snom“.

    Stáva sa však, napriek tomu, že túžba po nebi a po spáse je prítomná v našom srdci, že pociťujeme akúsi neistotu. Pýtame sa sami seba: Robím všetko na dosiahnutie tohto cieľa? A dávame si aj odpovede. Jedni si uvedomia, že ich život je ešte plný rôznych slabostí a náklonností k zlému. Rezignujú pri tomto poznaní a hovoria si, že nie je v ich silách žiť podľa Božej náuky. Poľavujú vo svojej snahe a upadajú do náboženskej priemernosti alebo až do akéhosi zvykového prežívania niektorých aspektov, ktoré náboženský život prináša. Vzdali sa príliš rýchlo, lebo nebojovať sa im vidí ľahšie ako zápasiť o kresťanskú dokonalosť.

    Iní zasa upadnú do horlivosti, ktorá sa však dotýka len niektorých prvkov duchovného života. Pôsobia niekedy neznášanlivo, pretože pritom často opomínajú predovšetkým lásku, ktorá je základnou esenciou kresťanstva. Nedokážu harmonicky rozvíjať svoj náboženský život a aj keď v niektorých jeho črtách vynikajú, v iných sa prehrešujú.

    V životopise svätej Terézie Avilskej čítame, že ako 7-ročná premýšľala so svojím mladším bratom Rodrigom, ako by najskôr prišla do neba? Doma často počuli čítať o niektorých svätcoch, že žili v prísnych pôstoch; i zaumienili si, že budú robiť takisto. Skúsili to za deň, ale tvrdý hlad ich donútil, že sa toho úmyslu vzdali. Čo teda činiť? Spomenuli si, že počuli o nábožných pustovníkoch, ktorí žili ďaleko od ľudí. A zaumienili si, že si postavia pustovňu a v nej budú žiť. I začali v domácej záhrade znášať drobnými rúčkami kamenie, brvná a stavali, ale nie mnoho; prišiel vietor a všetko sa im zborilo. Keď sa im ani toto nepodarilo, boli smutní, ale spomenuli si ešte na niečo: počuli tiež o mučeníkoch, ktorých usmrtili pohania. I zaumienili si, že pôjdu medzi pohanov, aby ich usmrtili a tak sa stanú mučeníkmi. Vzali si trochu jedla a utiekli z domu bez vedomia rodičov. Nedošli však ďaleko, lebo ich stretol strýko a keď zvedel, čo majú za lubom, zaviedol ich domov. Matka ich potom netrestala, ale poučila ich, že tieto veci nie sú pre každého; a viedla ich k tomu, ako majú v rodinnom živote slúžiť Bohu.

    Aj my cítime, že týmto smerom cesta k nebu nevedie. Celkom určite však vedie skrze svedomité plnenie povinností a v uskutočňovaní pravidla: Varuj sa zlého a čiň dobro.

    Boh nám ukazuje cestu do neba. Dáva nám svoje inštrukcie. Desať Božích prikázaní nám ukazuje, aké sú naše povinnosti voči Bohu, voči nám samým i voči blížnym. Tieto prikázania sú cestou, po ktorej máme kráčať. Určite nezblúdime. Tým však iba dávame najavo, že sme v Božej službe, avšak na tom najnižšom stupni, že sme neužitoční sluhovia (porov. Lk 17, 10), ktorí urobili iba čo boli povinní urobiť.

    Kto sa snaží vykonať niečo nad svoju úlohu, nad svoju povinnosť, a to nie pre zvláštnu odmenu, ale z lásky k Bohu alebo núdznemu blížnemu, takýto je na vyššom stupni v Božej službe, lebo láska je viac ako prikázanie.

    Ak takto v spravodlivosti a láske kráčame životom, kráčame smerom k dosiahnutiu nášho cieľa – k nebu. Zaiste na tejto ceste sa stretneme s mnohými prekážkami, ale vernosť Božím prikázaniam a predovšetkým láska k Bohu a k blížnemu spolu s Božou milosťou nám dá silu ich prekonať. Takto budeme pomaly duchovne rásť a dozrievať pre nebo s nádejou, že Božie milosrdenstvo na konci nášho života vyrovná to, čo ešte bude v našom živote „pokrivené“ a doplní to, čo bude ešte „nedostačujúce“.

    Dnes, keď spolu s apoštolmi pozeráme na Spasiteľa, ktorý vystupuje do neba, posilnime svoju túžbu po nebi rozhodnutím žiť v poslušnosti Božím prikázaniam a predovšetkým v láske.