Niektoré televízie ukazujú s obľubou v reportážach o rôznych ľudských tragédiách bezprostredné, ešte nespracované reakcie príbuzných obetí, plné obrovských emócií. Keď tam vidíme ľudí, ktorí práve utrpeli veľkú materiálnu stratu, alebo ešte horšie – stratili niekoho blízkeho, nepotrebujeme tak veľa empatie, aby sme sa vcítili do ich situácie a pochopili ich vyjadrenia typu: „Toto nikdy neodpustím…“ Alebo: „Prajem tomu, kto mi toto spôsobil, aby on prežil to isté…“ – či podobné výroky… Ak je táto reakcia prirodzená, ľudská, tak – keď občas v takejto kritickej situácii zachytím spontánnu reakciu: „Odpúšťam!“ – pôsobí to na mňa obrovskou silou, je to až nadľudské… Veď prežiť stratu – a zvlášť stratu milovanej osoby, to zasiahne človeka v najhlbšej hĺbke jeho bytia.
Téma straty syna, dokonca dobrovoľnej straty syna vo forme jeho obetovania, sa vyskytuje v čítaniach dnešnej nedele niekoľko krát a je to akousi ústrednou témou pre dnešný deň.
V prvom čítaní sme počuli, ako Boh žiadal od svojho vyvoleného – od Abraháma, aby mu obetoval svojho syna, ktorého mu Boh predtým sľúbil i daroval. A vyzýva ho k obetovaniu slovami, ktoré ešte viac jatria Abrahámovo otcovské srdce: „Vezmi svojho syna… svojho jediného syna… toho syna, ktorého miluješ…!“ Izraeliti tento príbeh veľmi dobre poznali… Toľko krát ho počúvali, toľkokrát nad ním rozmýšľali, toľkokrát sa vžívali do Abrahámovej situácie a rozjímali pri tom o tom, čo to znamená, naozaj veriť v Boha, dôverovať mu, byť ochotní dať všetko…
Apoštoli v dnešnom evanjeliu krátko pred Ježišovým umučením a smrťou dostávajú zážitok, ktorý im dáva pochopiť – síce len nedokonale, ľudskými zmyslami a ľudským rozumom, ale predsa – že On je milovaným Synom… a Jeho Boh dal za nás…
A dnes je táto pravda predkladaná nám, nášmu ľudskému rozumu, našim citom… My sme dnes pozvaní Duchom Svätým si uvedomiť – nakoľko sa nám dá, čo to vlastne Boh urobil pre nás, koľko za nás dal, akí drahí sme mu…
Všetci prežívame náš život vo vzťahoch. Tieto nás určujú, tvoria, dávajú zmysel a náplň našej existencii. Niektoré vzťahy sú povrchné, niektoré hlbšie, niektoré sú bytostné. Pravdou je, že hĺbka našich vzťahov závisí od toho, koľko sme do tých vzťahov investovali. Ak sme ochotní dať málo, ak dávame málo, sú vzťahy plytšie. Ale kto do nejakého vzťahu vloží všetko, potom to už stojí za to… môže to dať i zmysel a náplň existencii človeka.
A Boh do vzťahu s nami vložil všetko, dal svojho Syna, dal seba… Viacej sa dať nedalo. Tak drahí sme mu. A len ten, kto toto pochopí, kto precíti hĺbku tejto pravdy, dokáže sa pre Boha aj zriekať – a to bez veľkých ťažkostí, dokáže s ním počítať, dokáže s ním a pre neho žiť… Až potom je to ozajstná viera.
Keď jeden dá všetko, nemôže to fungovať, ak ten druhý dá len niečo.
Úprimne, vložili sme do vzťahu s našim Bohom už dosť?
Birmovanci v jednej farnosti dostali za úlohu napísať esej o tom, čo čakajú od birmovky, čo čakajú od vzťahu s Bohom a ako by chceli byť v cirkvi užitoční. Bolo veľmi zaujímavé čítať, čo napísali. Niektorí napísali veľmi krásne veci a naozaj verím, že to mysleli veľmi, veľmi úprimne… Ale realisticky: trochu mi to pripomína svadobný deň. Vtedy sa dvaja naozaj ľúbia, sľubujú si obrovské veci a myslia to naozaj vážne. Ale život sa potom odohráva, čas beží ´dalej… Sem tam nejaké kompromisy, sem tam zranenia, čo nie sú hojené a niekedy sa to žiaľ napokon vyvinie tak, že z toho krásneho z počiatkov moc nezostane…
My sme teraz kdesi na našej životnej ceste. Spomeňme si na čas pred našou birmovkou… Spomeňme si na tie chvíle milosti v našom živote, kedy sme pocítili, že chceme veriť naozaj, že do vzťahu s našim Bohom chceme investovať všetko. A pozrime sa na seba teraz… Pozrime sa, ako sa to vyvinulo… Uvedomme si, koľko do vzťahu s nami investoval náš Boh. On Milujúci nás povoláva k láske. Vykročme teda znova za ním.