3. pôstna nedeľa – rok B

    Milí bratia a sestry, už dlhší čas prebieha na Slovensku i vo svete diskusia o tom, či povoliť potraty alebo nie, či to nechať na slobodnú voľbu ženy alebo to ošetriť zákonom. Jestvuje viacero názorov na túto problematiku. Aj medzi presvedčenými katolíkmi badať niekedy váhanie – čo je lepšie, zakázať potraty zákonom alebo skôr radšej apelovať na ľudské svedomie, aby každý urobil rozhodnutie sám a slobodne s tým, že bude si potom on sám niesť za to zodpovednosť?

    Odpoveď na túto otázku nám môže poskytnúť dnešné Božie slovo. V prvom čítaní sme počuli o tom, ako dal Boh Izraelitom Desať Božích prikázaní. Tieto prikázania pozná každý z nás. Dokonca aj ľudia, ktorí do kostola nechodia, väčšinou vedia, o čo ide. Myslím, že pre človeka dneška musia tieto prikázania znieť dosť nepríjemne – sú jednoznačné, striktné, môže sa nám zdať, že až veľmi surovo povedané: toto a toto budeš robiť a tamto a tamto zase nie. Je vôbec potrebné, aby sme mali zákony takéhoto znenia? Možno si povieme, že vtedy pre Izraelitov to bolo dobré, že oni boli predsa zvyknutí na panovanie egyptského faraóna, ktorý sa s nimi vôbec nehral, boli jeho otrokmi, dával im rôzne príkazy, ktoré museli plniť, ak nechceli trpieť či dokonca zomrieť, a predsa, my žijeme v demokracii, nemohlo by sa nejako z toho zľaviť alebo aspoň ich nejako preformulovať, aby zneli príjemnejšie? A máme sa ich vôbec ešte držať? Nakoľko platia aj dnes?

    Mnoho vecí závisí od uhla pohľadu a aj prijatie Desatora takisto. Totiž keď si vezmeme napríklad príkaz „Nepokradneš“, síce to znie veľmi jednoznačne, nemôžeme si hocičo zobrať, čo by sa nám páčilo alebo čo by sme potrebovali. Na druhej strane tento príkaz však chráni. Skúsme si v duchu vymeniť pozície. Niekto má chuť nám niečo ukradnúť. Našťastie jestvuje príkaz „Nepokradneš“. Ak sa tým ten človek riadi, tak nám tento príkaz uchráni majetok. Podobné je to napríklad s príkazom „Nezabiješ“ a s ďalšími. V prvých troch prikázaniach nám zase Pán Boh prikazuje, aby sme sa starali o svoju dušu a vzťah k Nemu samému. Keď počujeme napr. prvé prikázanie: „Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov…“ alebo druhé, v ktorom zakazuje Boh brať jeho meno nadarmo, alebo aj tretie – „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“, môže sa nám zdať, že Boh nám len chce ukázať svoju moc, že je možno narcista, teda obdivuje sám seba a chce, aby sme ho aj my obdivovali… No aj tu jestvuje pohľad z druhej strany. Boh nás totiž chce všetkých spasiť, chce, aby sme s ním boli celú večnosť, aby nám tam bolo dobre. Nechce nás zahubiť. A preto nám ukazuje, kde je vlastne ten správny smer. Ak totiž chceme byť s ním, mať s ním vzťah vo večnosti, tak si ho musíme začať budovať už tu na zemi. Vieme, že človek ľahko zabudne na veci ducha. Je prirodzené, že sa chceme a vieme o seba postarať po tej materiálnej stránke, že sa snažíme, aby nám bolo dobre tu na zemi. A práve týmito prikázaniami nám Boh pomáha, aby sme nezabudli, že aj o dušu sa treba starať – neklaňať sa nikomu a ničomu inému tu na zemi, aspoň v tú nedeľu prísť do kostola, vytrhnúť sa z každodenného kolotoča pozemských starostí a zaoberať sa aj duchovnými vecami.

    Prikázania teda máme na to, aby sme vedeli, ako sa navzájom voči sebe správať, ako si navzájom neubližovať. Je to vlastne rozvinutie najvyššieho príkazu – milovať Boha, milovať blížneho a milovať seba. Desatoro upravuje vzťahy k Bohu, k blížnemu aj k sebe samému.

    Jeden príbeh rozpráva o veľmi bohatom mužovi, ktorý si zaumienil robiť dobré skutky. Na miesto, kadiaľ prechádzalo veľa ľudí, dal postaviť hostinec, naplnil ho zásobami potravín, oblečenia, obuvou, všetkého vo veľkom množstve, aby si mohli čím viacerí zobrať to, čo budú potrebovať. Nakoniec napísal na dvere pokyny, ako sa majú správať všetci tí, ktorí do tohto hostinca vstúpia. Každý tam mohol zostať tak dlho, ako len chcel. Mohol si zadarmo zobrať hocičo, čo chcel, ale len v takom množstve, v akom práve potreboval, nie viac. Keď muž napísal tieto krátke pokyny, vyvesil ich a odišiel. Lenže málokto z návštevníkov tieto pokyny čítal. Vlastne – nikto ich nečítal. Každý, kto prišiel, bral si, koľko chcel, každý myslel iba na seba, neskôr sa začali navzájom medzi sebou hádať, navzájom si veci trhať z rúk a dokonca úmyselne ničiť zásoby, len aby sa tým druhým neušlo. Keď to zničili, začali nadávať na hostinského, že nemá dosť zásob, že tam nedal dozorcov, ktorí by urobili poriadok a že tam chodí kadejaká zberba. Hostinec sa tak stal miestom nešťastia. Pritom stačilo tak málo – aby sa všetci riadili návodom na používanie.

    Bratia a sestry, tak je to aj so zákonom. Božím i tým ľudským. Má nás chrániť a zlepšovať kvalitu života, kvalitu vzťahov. Takúto úlohu spĺňa aj protipotratový zákon. Preto je dobré ho mať – chráni síce nenarodeného, ale už žijúceho človeka. Boh nám dáva svoj zákon ako prejav lásky voči nám. Zachovanie tohto Zákona je zase prejavom našej lásky voči Nemu a voči nám všetkým. Amen.