„Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách.

Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania.
Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“

Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny.

Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.

Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie.
No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.“ (Ž 126)      

Vďakyvzdanie za úrodu (Ex 23, 19a)

    Sviatok Poďakovania za úrody zeme nám pripomína, že Bohu záleží na celom našom živote, nielen na jeho časti. To , že každodenný život nie je oddelený od toho duchovného, to nám naznačuje už Otčenáš a prosba „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Boh hovorí nielen o duchovných veciach, ale zaujíma Ho aj náš žalúdok.

    Keď Boh Abrahámovi a jeho potomkom sľúbil krajinu, myslel aj na to, aby mali z čoho žiť. Dal im krajinu, kde sú síce z nášho pohľadu vysoké teploty a málo vlahy, ale je tam ozaj úrodná zem. Možno bolo pre nich potrebnej viac námahy, aby sa tam niečo dopestovalo, ale zato v Izraeli stále môžu zbierať úrodu dva razy ročne!

    Zem a jedlo z nej boli pre Boží ľud dobrým dôvodom na vďačnosť. Úprimnú vďačnosť, lebo od jedla je závislý každý ľudský život. To najlepšie z prvotín úrody mali všetci doniesť do chrámu – bolo to gesto; prejav toho, že všetko, čo majú, pochádza od Boha a aj cez prácu   a námahu, ktorú vynaložili oni sami, prvoradá vďaka patrí práve Jemu.

    Je škoda, že my takúto hlbokú vďačnosť už takmer nepoznáme; neuvedomujeme si, že stále máme na ňu dosť dôvodov. Prepojenosť so zemou sa stráca. My si po väčšinu jedla nechodíme do záhrady. Namiesto toho vezmeme košík a nakupujeme.

    Potom je jednoduché myslieť si, že za svoju sýtosť vďačíme ľuďom. No ľudia môžu pracovať, môžu sa namáhať a robiť všetko potrebné – ale len všetko, čo je v ich silách. Konečné slovo pri úrode je na Bohu.

    Božie dary berieme príliš automaticky. Modlíme sa síce „chlieb náš každodenný daj nám dnes“, ale a ani nám na myseľ nepríde, že by sme ozaj mohli zostať bez chleba! Prepojenosť so zemou sa stráca. A tým pádom sa stráca aj naša vďačnosť za to všetko.

    Ale vďačnosť je dôležitá. Nielen voči Bohu, ale aj pre nás samých. Preto mali Izraeliti pokyny, ako si svoju vďaku voči Bohu pripomenúť.  Pokyny, ktoré mali platiť od chvíle, ako sa Boží ľud usadí vo svojej krajine: „Vezmi z prvotín všetkých poľných plodín, ktoré pozvážaš zo svojej zeme, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, vlož ich do koša“... a potom mal ísť človek s tým košíkom do chrámu.

    Košík mal odovzdať kňazovi so slovami: „Vyhlasujem dnes pred Pánom, svojím Bohom, že som prišiel do krajiny, ktorú Pán naším otcom prísahou prisľúbil dať nám“. Vtedy kňaz vezme košík od dotyčného človeka a položí ho pred oltár.

    Potom si ten človek znova vezme slovo a bude vyznávať, ako to bolo niekedy a ako je to vďaka Bohu teraz. „Môj otec bol blúdiacim kočovníkom a potom otrokom v Egypte. Boh videl toto trápenie a všímal si všetko zlé. Preto zasiahol, vypočul modlitby a celý národ vyviedol z otroctva. Dal nám slobodu a k tomu vrtkému nám daroval túto krajinu. Vyznávam, že tu máme požehnane všetkého, čo potrebujeme pre život, a preto som aj prvotiny zo svojej úrody ako prejav mojej vďaky priniesol dnes sem“.

    No a po tomto vyznaní má človek prejaviť úctu Bohu, potom odísť domov a má sa s celou svojou rodinou tešiť zo všetkého, čo mu Boh doprial.

    Mať úrodu nie je samozrejmosť. Na to, aby bola zasiata aj pozbieraná, potrebujeme ľudí a potrebujeme mier. Ak je nejaká krajina vo vojne, zvyčajne príde na ňu aj kríza, čo sa týka jedla. To, že naša krajina nie je pár desiatok rokov vo vojne, to nie je dôvod, aby sme za to prestali ďakovať. Máme vlastnú krajinu a pracujeme sami na seba. Aj to je dôvod na vďačnosť.

    Čo je zlé, je to, že občas si škodíme sami, alebo dovolíme, aby nám škodili iní. Mnohé zo zákonov v našom štáte určuje Európska únia a mnohé nie sú dobré. Pán Boh nám dal zdravý rozum na to, aby sme ho používali, a my namiesto toho dovolíme, aby niekto dobré veci obracal na hlavu.

    Jednoduchý príklad: Paradajky, ktoré si dopestujeme samí, sú voňavé a majú výbornú chuť. Tie, ktoré môžem kúpiť v obchode, sa zvyčajne nedajú jesť. A ak už nájdeme nejaké chutné, sú drahé – a pochádzajú z Holandska. Prečo niečo dovážame, ak sa to urodí aj u nás?

    Alebo iný príklad. Ak pôjdeme na salaš a budeme si chcieť niečo kúpiť, pomaly riskujeme,  že nás za to zavrú! Zákony sú v mnohom nastavené tak, že rušia to, čo predtým dobre fungovalo už zopár storočí.

    Zlé je to, že my to všetko dovolíme. Ak sa aj niekto ozve, zvyčajne je to málo.  Preto som presvedčený, že vďačnosť za Božie dary a prepojenosť so zemou, ktorú nám On dal, je dôležitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Lebo keď strácame vďačnosť, strácame do istej miery aj súdnosť.

    Pomaly sa už budú blížiť ďalšie voľby. Budeme sa rozhodovať že koho chceme voliť. Či budeme uvažovať aj o tom, aké zákony podporujú ľudia, ktorým dáme svoj hlas, či podporujú domácu výrobu, domácich pestovateľov a chovateľov? Táto zem má dosť všetkého, aby sa z nej uživil celý náš národ a ešte aby sme mali navyše. Ale to nie je len otázka politiky. Všímajte si aj detaily!

    Vďačnosť za Božie dary nás môže stále veľa naučiť!

    Neúroda? Málo úrody? Škodcovia?  Riešime to hnojivami a chemickými postrekmi. Všetko má však svoje medze a my sa občas snažíme dostať zo zeme viac, ako nám ona chce dať. A ani to nerobíme preto, žeby sme mali nedostatok. Nevieme byť vďační za to, čo máme, a stále chceme viac. Ale dá sa to aj inak. 

    Počuli sme už o bio-potravinách? Nejde o to, či sú zdravšie, alebo či je to mýtus. Dôležité je, že sú to potraviny, pestované a vyrábané takým spôsobom, ako to robili naši prarodičia. Nasilu nevykrádali zem, ale prijímali to, čo im bolo dané.

    Vieme, že mnoho civilizačných chorôb je z jedla? Nie však z jeho nedostatku, ale z nadbytku! Zaujímavé je, že kým sa ľudia živili z toho, čo sami dopestovali a dochovali, mnohé dnešné vážne choroby takmer neexistovali!

    Všimnime si napríklad deti! Od malička sú krmené sladkosťami, potravinami plnými chémie a bielou múkou. A potom sa rodičia čudujú, že sú tak často choré. Ak bude mať jedlo našich rodín väčšiu prepojenosť so zemou, a to doslova, mnohému zlému sa sami vyhneme. Neviem o tom, žeby napríklad sladkosti rástli na stromoch! Zato sú tam hrušky a jablká.

    Bratia a sesrty! Bohu záleží na celom našom živote aj na tom, či máme aj ten chlieb každodenný. A za to mu patrí naozaj naša veľká a úprimná vďaka! Skúsme mu naozaj poďakovať za to, čo máme. Nech modlitba pred jedlom nie je len záležitosťou Štedrého večera! A potom vedieť sa uskromniť. My síce obžerstvo nepokladáme za smrteľný hriech, ale predsa je jeden zo siedmych hlavných hriechov, a občas máva smrteľné následky. A nezabúdajme na Pôvodcu. Prepojenosť so zemou je dôvod spomenúť si na Boha. On nám každodenný chlieb poskytuje v mnohých podobách a v štedrom množstve. Amen. 

    Drahý Pane, Otče náš, ďakujeme Ti, že si nás nasýtil aj dnes ráno a že si sa postaral o jedlo pre celý náš dnešný deň. A prosíme aj o to, aby naša vďačnosť nebola len pre dnešok, ale už pre všetky dni. Amen.