4. november - Karol Borromeo, biskup

    Karol bol synom grófa Gilberta Borromeo a Margaréty Medici, sestry pápeža Pia IV. Narodil sa 2. októbra na rodinnom zámku v Arone neďaleko Lago Maggiore (Veľkého jazera) v Taliansku. Rodičia mali spolu šesť detí. Už od útleho veku sa prejavovali u neho vlastnosti, ktoré potom neskôr veľmi dobre využil v službe Cirkvi – bol tichý, vážny, pobožný, neznášal lož. Podľa niektorých prameňov už vo veku sedem rokov, podľa iných vo veku dvanásť rokov prijal tonzúru a tak sa stal členom milánskeho duchovenstva. Keď mal deväť, zomrela mu mama. Otec sa znovu oženil.

    Karol po výbornej výchove doma prešiel na štúdiá do Milána. Žil veľmi skromným a jednoduchým životom. V roku 1552 začal študovať právo v Pavii. Napriek rozpustilým praktikám spolužiakov sa zachoval čistý od svetských radovánok a roztopašností.

    V roku 1558 mu zomrel otec. Načas musel odísť domov usporiadať rodinné veci, ale čoskoro sa vrátil a študoval ďalej. Doktorát z práva získal roku 1559. Hneď potom odišiel domov a začal sa chystať na kňazstvo. V tom istom roku bol zvolený za pápeža Ján Angelo Medici, brat Karolovej matky, a prijal meno Pius IV.

    V roku 1560 vymenoval pápež svojho synovca za kardinála a za administrátora milánskej diecézy. Karol nebol ani len kňazom a s plačom prosil svojho uja, aby ho tej hodnosti zbavil. Pápež, aj keď ho obvinili z rodinkárstva, vedel, čo robí, takže jeho prosbe nevyhovel. A zakrátko sa ukázalo, že to bola zo strany pápeža veľmi rozumná voľba. Kardinála Borromea síce trápilo, že môže vykonávať svoj úrad administrátora diecézy len cez zástupcu, no na druhej strane má veľkú zásluhu v obnovení Tridentského koncilu, ktorý bol viackrát prerušený. Pápež ho vymenoval aj do komisie, ktorá mala dohliadať na uskutočňovanie potvrdených záverov koncilu. Okrem toho má Karol veľkú zásluhu v zlepšení cirkevnej disciplíny, v zakladaní seminárov pre výchovu a formáciu nových kňazov. Pod jeho vedením sa zostavoval nový katechizmus, misál a rubriky (liturgické pravidlá).

    V roku 1563 zomrel jeho starší brat Frederico. Keďže nezanechal potomka, mnohí radili Karolovi, aby sa vzdal duchovnej dráhy a oženil sa. No on urobil koniec týmto presviedčaniam a 17. júla 1563 sa dal vysvätiť za kňaza. Nemal záujem o veci sveta. V tom istom roku v decembri prijal aj biskupskú vysviacku. Stále však venoval všetky sily koncilu. Až na jeseň v roku 1565 sa mu podarilo prísť do Milána. Toho istého roku v decembri však zomrel pápež. Kardináli chceli zvoliť za pápeža Karola. On ich však odhovoril. V januári zvolili teda za pápeža kardinála Michala Ghislieriho, ktorý si dal meno Pius V. Aj on úzko spolupracoval s Karolom. Chcel, aby zostal v Ríme. On sa však nedal zdržať. Odišiel do Milána.

    Na svojom biskupstve hneď po príchode spravil radikálny poriadok. Odložil drahé rúcha, žil veľmi skromne a viedol k tomu aj svojich veriacich. Jedol veľmi skromne. Prísne dbal o morálku zamestnancov na biskupstve. Dôchodky z rodičovských majetkov venoval chudobným, na údržbu chrámov a na domácnosť. Vlastný zdedený majetok venoval na chod seminárov. Majetok, ktorý zdedil po bratovi, predal a peniaze rozdal chudobným. Všetky sily venoval obnoveniu života viery v biskupstve, ktoré osemdesiat rokov nemalo svojho pastiera a bolo veľmi zanedbané. V roku 1566 založil veľký seminár a tri menšie. Chodil peši po celej diecéze a zavádzal reformy a poriadok. Nie všetkým to bolo po vôli. Karol prežil dokonca aj atentát, keď na neho pri modlitbe v kaplnke vystrelili.

    O svojich veriacich sa staral aj v časoch moru a hladu. Nedbal na nebezpečenstvá, keď ho napomínali, mal jedinú odpoveď: „Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce.“ Na odvrátenie moru konal kajúcne pobožnosti, modlitby a postil sa. Mor pominul až na Vianoce 1577, po vyše ročnom trvaní. Karol z vďačnosti dal postaviť kostol sv. Šebastiána. Založil aj nemocnicu, dievčenský sirotinec a rôzne iné spolky a bratstvá. Vďaky sa mu od miestnych predstaviteľov mesta veru nedostalo a obžalovali ho u pápeža Gregora XIII. No on po preskúmaní všetky žaloby zamietol ako neodôvodnené a Karol mohol ďalej pokračovať vo svojej činnosti. Sedem rokov nato, v roku 1584 v októbri ochorel na zimnicu. Napriek tomu sa vybral do Švajčiarska, kde otvárali nové kolégium. Na spiatočnej ceste do Milána sa musel zastaviť v Arone, v kláštore jezuitov. 2. novembra ho loďkou previezli do Milána. Nasledujúci deň večer okolo deviatej zomrel. Dožil sa len štyridsaťšesť rokov. Bol úplne vyčerpaný. Za mohutnej účasti ľudu ho pochovali 7. novembra do zeme pod podlahou arcibiskupského chrámu. Za svätého bol vyhlásený v roku 1610 pápežom Pavlom V.