6. január - Zjavenie Pána

    Králi v dnešnom texte Písma k nám hovoria: „ ...Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť“ (Mt 2,2).

    Dve slovesá, dve slová hýbu dnešnou udalosťou: videli a prišli. Medzi týmito dvoma slovami je veľký súvis. Hviezda, ktorú uvideli, im nepovedala: Choďte! Hviezdy totiž nehovoria. Ani nebolo napísané na hviezde: Vyberte sa na cestu. Odkiaľ králi vedeli, že sa majú vydať na cestu? Vedeli, ako dlho budú putovať? Čo si vziať na cestu? Veď to boli pohania. Vieme, že aj u pohanov boli vzdelanci, ktorí vedeli o očakávanom Mesiášovi. Ale zaiste vo vnútri musel k tomu ich povzbudiť sám Boh. Hviezda, ktorú uvideli, je jeho znamením. Vidíme, že títo pohania na tento znak sa hneď vydajú na cestu. Kto pozeral na nich, mohol si povedať: Aká je to nerozumnosť! Opúšťajú dom, rodinu a dávajú sa na cestu za nejakou hviezdou. Neboja sa ťažkostí, nebezpečenstiev? Nemyslia na svoju smrť? Kto im dá istotu, že nájdu svoj cieľ? Možno skôr, ako si myslia, hviezda zhasne. Neodchádzajte! Premyslite si to ešte raz! Nie. Králi sú rozhodnutí. Lúčia sa so svojimi ženami, deťmi, vlasťou... Možno im vypadla aj slza z očí. Idú však, alebo ich skôr nesie viera. Hviezda ich viedla. Ako dlho? Jedni sa domnievajú, že mesiac, iní tvrdia, že 2–3 mesiace i viac... Keď však prichádzajú k Jeruzalemu, hviezda sa im stratí. V tomto položení – ako pokračovať ďalej v ceste – stretávajú sa s Herodesom. Boh túto prekážku postavil kráľom do cesty zámerne, sledujúc ňou svoj večný cieľ. Plnia sa plány Boha. Tu sa predsa nachádza národ, ktorý si túžobne praje príchod svojho Mesiáša. Herodes dostal jasnú správu o mieste narodenia Mesiáša od svojich kňazov. V judskom Betleheme, lebo tak je napísané u Proroka.

    Králi po odchode z Jeruzalema vidia hviezdu znova a tá sa zastavuje na mieste, ktorá prekvapí kráľov. Obyčajná maštaľ? Padnú však na kolená a klaňajú sa. Pri počúvaní týchto slov, možno si spomenúť na slová svätého Bernarda, ktorý hovorí, že Boh chcel vyskúšať vieru kráľov.

    Vy, králi, učenci, mocní tohto sveta, a na kolenách pred dieťaťom položenom vo válove?! Spamätajte sa! Žeby toto mal byť Boh? Boh v takejto núdzi? Premýšľajte vôbec králi! Zaiste, na tieto slová svätého Bernarda by králi odpovedali: Áno, veríme, že toto Dieťa je cieľ našej cesty, očakávaný a predpovedaný Boh.

    Králi uvideli hviezdu a uverili. Uvideli malé Dieťa–Ježiša v jasliach a uverili, že pred nimi je Boh. Prešlo už pomaly dvetisíc rokov a rok čo rok obdivujeme správanie kráľov. Rok čo rok sa učíme od nich pravej múdrosti a získavame klenot Božej múdrosti. Uvedomme si, že mudrci sú pre nás vzorom. Prišli, uvideli a padli na kolená, aby vzdali hold. V tomto dieťati uvideli Boha.

    Niečo podobné sa udialo i v našom živote. Keď prichádzame do kostola, môžeme vidieť malú hostiu, a tiež pred ňou padáme na kolená a vzdávame hold Bohu, ktorý je ukrytý v tajomstve lásky. Tam bolo dieťa – a tu je hostia. Tam dieťa položené v jasliach, ale Boh. Tu na oltári pod kúskom chleba tiež Boh. Celý a pravý, živý a svätý. Odkiaľ to vedeli mudrci – králi? Hviezda ich priviedla. A čo my? Aj my ako mudrci – králi znásobujeme svoju múdrosť, keď čerpáme z bohatstva múdrosti Božej.

     „Boh jestvuje, stretol som ho – to sú známe slová, ktoré napísal André Frossard. Z jeho života vieme, že bol neveriaci. Dnes pracuje v redakcii Le Figaro a vieme, že je dobrým katolíkom. Ako sa to stalo? Sám o tom hovorí v peknej historke:

    „Raz som sa prechádzal so svojím priateľom po meste. Povedal mi, aby som ho na chvíľu počkal. Tá chvíľa sa mi zdala veľmi dlhá. Vošiel som do kostola, kde predtým vošiel aj priateľ. Bolo to hádam po prvýkrát v mojom živote, snáď niekedy z nudy. Bolo to pre mňa zabíjanie času. Vstup do kostola hneď na mňa zvláštne zapôsobil. Ľudia sedeli, kľačali a pritom sa modlili. Čosi mi v mojom vnútri hovorilo, aby som zodvihol oči: Pozri sa! Keď som sa pozrel na oltár, videl som monštranciu s Najsvätejšou Sviatosťou. Nevedel som, čo to je. Nikdy som sa na takomto úkone nezúčastnil. S akýmsi detským správaním som pozeral na biely kúsok chleba vložený do zlatej nádoby. Pozeral som a premýšľal. Premýšľal som znova a znova, a pozeral... Keď som vyšiel z kostola, priateľ sa ma pýtal, čo mi je, čo sa so mnou deje. Vtedy som prvý raz povedal: Boh skutočne jestvuje. Uvedomil som si až neskoršie, že som ho nehľadal, a predsa som ho našiel.“

    Mudrci šli, hľadali a našli. Frossard prekročil prah kostola a našiel. V rodine dostal ateistickú výchovu, že Boh nejestvuje. U nich doma sa o Bohu nehovorilo. A predsa všetko urobil Boh, keď videl jeho dobrú vôľu. Mudrci sa vrátili domov a stali sa prvými apoštolmi, keď o tom rozprávali. Môžeme hovoriť o A. Frossardovi ako o apoštolovi? Pozrite, aké mal ťažkosti.

    Otec nikdy neveril v Boha. Dokonca neveril ani synovi, že on uveril. Preto berie syna a navštívi lekára, či nie je psychicky chorý. Ukázalo sa, že nie. Syn bol zdravý a neustúpil. Otec zomrel a teraz sa situácia kryštalizuje. Matka nachádza cestu k Bohu a tiež aj jeho brat.

    Áno, Andrej sa pre nich stal apoštolom. Knihu, ktorú napísal, stala sa pre mnohých trvalým pohnutím rozmýšľať o svojom cieli, zmysle a hodnote života.

    Čo to znamená pre nás? U Andrea sa obrátili matka i brat, ale otec nie. Dnes už vieme odpovedať prečo. Poznáme a stotožňujeme sa so slovami svätého Augustína, ktorý tiež po svojom obrátení to znova a znova prežil a napísal: Boh nás stvoril bez nás, ale nemôže nás spasiť bez nás!

    Z našej strany sa vyžaduje určitá spolupráca a, pravdaže, i dobrá vôľa. Preto máme pokračovať v modlitbe i za seba, za vytrvanie vo viere. Modlime sa, aby sme vytrvali v ťažkostiach a krížoch v dobrej vôli. U nás ľudí Boh nepozerá na hodnosti, tituly, financie, ale ako sme mu otvorili svoje vnútro a vtedy znásobuje tak potrebné milosti pre náš duchovný život. Náš národ už vyše 1 100 rokov žije vieru, a predsa je aj na nás, aby sme v tomto vytrvali, a tak verne odovzdali štafetu budúcim generáciám. Keď hľadáme, nájdeme. Keď budeme prosiť, dostaneme, keď budeme klopať, bude nám otvorené.

     Svet hovorí o zázraku, ktorý sa u nás stal v roku 1989. Áno, bol to pre nás zázrak, ale bola to aj odmena od Boha pre náš národ. Odmena, že nás 40 rokov komunizmus, násilie, podvody a klamstvá nezlomili. Boh vypočul modlitby detí a starcov. Boh videl násilné smrti a utrpenia vo väzniciach za toto obdobie za vieru. Preto nám dal slobodu. Nestraťme, nezapredajme si preto vieru! Práve naopak, po ďakovaní za tento dar, znova a znova prosme o vieru, ktorú chceme hľadať ako traja králi. Amen.