20. nedeľa v Cezročnom období – rok A
Modliba pohanky
Čo vám pripomína scéna z dnešného evanjelia? Žena – pohanka, ktorá s pravým Bohom nemala doteraz nič spoločné, prichádza za Ježišom, lebo je v zúfalej situácii. Nevie pomôcť svojej chorej dcére. Ježiš je jediný, ktorý by mohol ešte niečo urobiť… Zažívame to, keď sa ľudia, čo nechodia do kostola, dostanú do ťažkej situácie, keď ochorejú sami alebo niekto ich blízky, prídu aj do kostola, aj sa začnú modliť, chytajú sa náboženstva ako topiaci sa slamky. A čo na to my, kostolní? Možno pre seba potichu, alebo aj nahlas posudzujúc a odsudzujúc pohŕdavo povieme: No, odrazu ti je už dobrý aj Pán Boh!
A kde si bol doteraz? Aby sme však boli spravodliví, priznajme si, že my všetci v našej narušenej prirodzenosti fungujeme podobne – ak nie vo vzťahu k Bohu, tak v ostatných našich vzťahoch. Až keď niekoho stratíme, uvedomíme si, kým pre nás bol a ako málo sme si ho vážili. Alebo až keď niekto nám blízky ochorie, vieme sa zmobilizovať a urobiť preňho všetko možné. No kým bol zdravý, venovali sme sa mu málo… Alebo koľko máme v našom adresári ľudí, na ktorých si spomenieme a kontaktujeme ich, až keď niečo potrebujeme… Nie je to od nás pekné, ale je to tak.
Pohanka sa modlila, až keď bola zúfalá, až keď si uvedomila, že len Ježiš jej môže pomôcť. Ale aká to bola modlitba! To bola vrúcnosť. Tá modlitba vychádzala až zo dna jej duše. To bola taká modlitba, že až sám Boží Syn nad ňou žasol: „Žena, veľká je tvoja viera.“ Nie je to síce od nás moc pekné, ale je to pravdivé, že človek najintenzívnejšie hľadá Boha, až keď je na dne, keď potrebuje pomoc a sám si pomôcť nevie.
A tak možno posolstvom dnešného evanjelia pre nás je toto: Naším problémom je nielen to, že Boha vyhľadávame, až keď sme v núdzi, ale ešte viac to, že v skutočnosti SME V NÚDZI, ale si to neuvedomujeme. Nie sme si vedomí toho, že hynieme v chorobe my alebo naši blízki. Netušíme ani to, že jediný, kto nám môže pomôcť, je Boh. Sme pohania alebo máme v našom živote pohanské územia, kam sme si Boha ešte nevpustili – a on tam veľmi chýba. Ale nevieme o tom, ešte sme neprecítili vlastnú biedu, a tak nám chýba modlitba. Alebo našej modlitbe chýba vrúcnosť. Chýba nám viera pohanky. Aká to bola viera?
Ježiš vyžadoval vieru a s rozličnou vierou sa aj stretal. Od slušných, nábožných Nazareťanov odišiel a neurobil u nich zázraky „pre ich neveru“. Apoštolom, ktorí mu zasvätili svoj život, viackrát vyčítal „slabú vieru“. Ale pohankinu „veľkú vieru“ obdivoval. Pretože ona nebola sebestačná, spokojná sama so sebou. Bola si vedomá svojej odkázanosti na Ježiša. Ani nebola v obchodnom vzťahu s ním, ako často nesprávne robia ľudia, ktorí veria, že veria – dám toto a toto, tamto nebudem robiť, budem sa modliť a chodiť do kostola a potom by som mal od Boha dostať, čo potrebujem a čo chcem. Ona prijala dar od Boha tak, ako sa spása má prijímať – ako nezaslúžený dar od Boha, ako omrvinku, ktorá nehodnému spadne zo stola.
Ak cítime, že sa modlíme málo, alebo ak je naša modlitba málo vrúcna, skúsme to s modlitbou pohanky.