A. D. 2014 - ROK SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE (5/2014)
Mesiacom máj mariánskeho roka 2014 pokračuje deväťmesačná prípravná novéna na zverenie Slovenska pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, ktoré sa uskutoční 15. septembra 2014 v šaštínskej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie.
Témou rozjímania na tento mesiac je Štvrtá bolesť našej Sedembolestnej Matky ako stretáva Ježiša na krížovej ceste. Úmysel ružencového desiatku: aby sme si aktívne všímali ľudí na krížových cestách ich každodenného života.
1. Aké je prepojenie medzi štvrtou Máriinou bolesťou a dnešným evanjeliom?
Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o sebe, že je pastierom, a to dobrým pastierom nás všetkých. Takým, ktorý „vchádza do ovčinca bránou a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich na dobrú pastvu. Kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo ho poznajú, poznajú jeho hlas. A hovorí, že tí, čo sa snažia patriť do jeho stáda, do jeho ovčinca, budú vždy nachádzať dobrú pastvu, dobrý pokrm a dosiahnu si spásu. Ba dokonca hovorí, že on je aj bránou do toho svojho ovčinca: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený".
Teraz ten, koho Panna Mária stretáva na krížovej ceste, je dobrý pastier, je brána. S krížom na pleciach nadobúda Ježišova charakteristika - že on je "dobrý pastier" a že on je "brána" - osobitný rozmer. Lebo on nesie na svojich pleciach kríže svojich oviec, ktoré rozoznávajú jeho hlas hovoriaci "poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"(Mt 11, 28), „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24), „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ (Mt 11, 30). Ježišova brána má tvar kríža, prejsť ňou môže iba človek ochotný rozpäť ruky ako Ježiš.
Panna Mária stretávajúc Syna na Via Dolorosa nás pozýva stretnúť ho tiež a už neodísť, nasledovať ho až na vrchol. Máriino stretnutie nie je chvíľkový príchod a odchod od Ježiša, ale viditeľný moment uprostred trvalého a verného sprevádzania.
Ona je prvá, ktorá dokonale rozoznáva hlas dobrého pastiera, ktorý aj ju volá po mene a vyvádza ju na temeno Golgoty a potom do večnej slávy. Mária sprevádza Ježiša na krížovej ceste. Nejde inou cestou, nevybočuje inokade. Kráča po krížovej ceste svojho Syna. Sprevádza ho. Stretá sa s ním.
Preto je pre nás všetkých bezpečnou pomocnicou, sprievodkyňou, ochrankyňou na ceste k spáse. Tešme sa, že máme takúto Patrónku, ktorá síce v bolesti ale s materinskou láskou vedie aj nás cez kríž do slávy. Jej Syn je brána a cez neho sa aj ona stáva "bránou nebeskou" v duchu príslušnej invokácie Loretánskych litánií.
2.Čo vlastne obsahuje štvrtá Máriina bolesť?
V prvom rade to, že ten, koho Mária osobne a nadovšetko miluje, je vystavený nenávisti masy. Ten, komu dala život, teraz kráča odsúdený na potupnú smrť. Jej Syn označený v momente zvestovania za Syna Najvyššieho, teraz slabý a zmučený klesá pod krížom. Ten koho zachraňovala útekom do Egypta, toho teraz zachrániť nemôže. Ten, ktorý na jej príhovor premenil v Káne vodu na skvelé víno, ju teraz pozýva v bezmocnosti zdieľať kríž prijatý so všetkou slobodou a trpieť vytrvalo až do konca. Ako dieťa Ježiša Mária napokon svojho Syna zachránila a našla: teraz jej ho vytrhli z rúk a vedú na popravisko: symbolicky predznačené udalosti v detstve sa teraz v Ježišovej dospelosti začínajú dramaticky napĺňať!
3. Vypočujme si príbeh jednej matky na krížovej ceste svojho syna kňaza.
Kňaz Alfonz Paulen, šenkvický farár, zomrel 10. marca 1954 vo väzení na následky krutého zaobchádzania a zanedbania lekárskej starostlivosti. Keď ho tri roky predtým na fare zatýkali, „pani Anna Paulenová si kľakla pred syna a objala mu nohy. Pokropil ju i ostatných svätenou vodou a odišiel s ozbrojencami. Pre pani Paulenovú to bola veľká rana – od žiaľu takmer umrela“.
Pani Anna Paulenová o svojom synovi niekoľko mesiacov po zatknutí nevedela nič. V polovici decembra 1951 jej ŠtB poslala oznámenie, že jej syn bol so súhlasom prokurátora ponechaný vo väzbe a písomný styk sa nepovoľuje. Matka trpela so synom. On sám ju v listoch povzbudzoval netrápiť sa, že sa má dobre: „...musíte však vedieť priniesť i túto obetu z lásky k Bohu, príde čas, že ... budeme žiť ďalej spokojne“.
Navštívila ho až v mírovskej väznici, o čom napísal: „... som jej povďačný za takú obetu, ktorú prináša ešte i teraz vo svojej starobe za mňa, ... pre mňa život bez nej by už nemal ceny takej ako s ňou.“
Na ďalšej návšteve pani Anna Paulenová dostala iba pol hodiny na rozhovor, a to za prítomnosti dozorcu. Otec Alfonz za mrežami chudý a bledý plakal v obavách o matku, ktorá tiež väčšinu času preplakala.
Po smrti telo otca Paulena pochovali 14. apríla 1954, pohrebu sa zúčastnili jeho matka, neter, synovec, kňaz a dvaja hrobári. Náhrobný kameň zdobil skromný nápis: „Prijmi, Pane Ježišu, obetu života môjho.“