V našom živote sú chvíle, na ktoré sa človek zvlášť teší a potom na ne dlho spomína. Podobné chvíle prežívame aj v tieto dni, keď oslavujeme Vianoce a pripomíname si narodenie Ježiša Krista.

    Neveriaci človek by sa mohol spýtať: Prečo vianočné dni dokážu človeka naplniť zvláštnou radosťou, ktorá je úplne iná, ako radosť z ostatných sviatkov? Odpoveď my všetci poznáme: Je to preto, lebo Boh na Vianoce urobil najväčší skutok lásky. Poslal na svet svojho Syna, aby nás priviedol späť k sebe. Preto nám omnoho jasnejšie, ako inokedy, znejú slová svätého Jána: Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna…

    V dnešný deň si máme hlbšie uvedomiť, akým spôsobom sa uskutočnil príchod Syna Božieho na tento svet a akou cestou sa Boh rozhodol vykonať dielo našej spásy. Urobil to prostredníctvom rodiny. Z toho vidno, aký význam má rodina. Boh cez rodinu od začiatku sveta vedie ľudí k sebe.

    Boh stvoril človeka ako muža a ženu, určil ich pre plodný manželský život. Požehnal ich a tým vyznačil rodinnú cestu ako cestu spásy. Vo svedectve Božieho požehnania a spásy skrze rodinu pokračuje Abrahám, ktorý dostáva od Najvyššieho prisľúbenie: Zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas. Práve vo svetle a sile týchto Božích prisľúbení sa v Izraeli rozvíjala hlboká rodinná nábožnosť a mravná čistota. V nábožných rodinách sa uchovávala viera v Božie prisľúbenia, ktorá vyvrcholila vtedy, keď Boh poslal na svet svojho Syna.

    Boží Syn prišiel nie ako cudzia, nadpozemská bytosť, ale ako dieťa do rodiny. Boh poslal anjela nie k Veľrade ani do Herodesovho paláca, ale k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. Keď ona vysloví svoje: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova, keď Duch Svätý na ňu zostúpi a ona počne Syna Najvyššieho, keď Jozef počúvne Boží hlas a vezme si Máriu za manželku, vtedy prichádza na svet spása v lone Svätej rodiny. Lenže, aká to bola rodina? Všetko v nej bolo sväté prítomnosťou Najsvätejšieho. Cez svätú rodinu Boh začal dielo vykúpenia ľudského pokolenia.

    V tomto diele Boh pokračuje aj naďalej. Lenže, aby naše rodiny bolo schopné zapojiť sa do diela spásy, musia byť také, ako nazaretská – sväté. Svätými sa stanú, keď v ich strede bude Ježiš, ktorý ich bude posväcovať svojou živou prítomnosťou. Také rodiny boli aj v minulosti nástrojmi, cez ktoré Boh plnil svoje prisľúbenia, aby vykonal dielo spásy. Tieto rodiny odovzdávali nielen prirodzený život, ale aj život viery, nábožnosti a obetavej lásky. V dejinách nachádzame dlhé obdobia, keď Cirkev nemala školy, katechetické strediská a rozličné organizácie, ale mala dobré a sväté rodiny, ktoré udržiavali a odovzdávali kresťanský život.

    Pápež Lev XIII., ustanovujúc brevom Nominem fugit zo dňa 14. júna 1892 sviatok Svätej Rodiny, dáva takéto smernice na uzdravenie kresťanských rodín: Rodinný život sa uvoľňuje. Treba ho uzdraviť, preto sa stanovuje osobitný sviatok, ktorý by katolíckym rodinám pripamätúval ich podstatný cieľ. Otcovia sa majú učiť od svätého Jozefa starostlivosti a opatere o svoju domácnosť. Matky majú v Preblahoslavenej Panne Márii vzor vernosti a skromnosti. Deti zas majú nasledovať poslušnosť Ježiša Krista…

    Tieto slová platia aj pre súčasnosť. Dobrý rodinný život je význačnou cestou, ktorou k nám prichádza Kristus. Zárukou pre budúcnosť Cirkvi nie je ani tlač, ani organizácie, ani spolky, ale kresťanské rodiny, žijúce duchom Evanjelia. Rodiny, v ktorých ústrednou postavou je Kristus. Možno sa spýtate: Ako dnes možno dostať Krista do rodín? Odpoveď je jednoduchá a dáva ju sám Ježiš: Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.

    Obnovme v našich rodinách ducha spoločnej modlitby a Ježiš práve týmto spôsobom zaujme miesto, ktoré mu patrí. Vtedy sa naše rodiny stanú prostriedkami, ktoré Boh použije, aby dokonal dielo spásy.