19. nedeľa v Cezročnom období - rok B

    V rodine, kde sú malé deti, sa často stáva, že nechcú poriadne jesť. Preto ich rodičia niekedy postrašia: Keď nebudeš dobre jesť, nevyrastieš a nič z teba nebude… Všetci sme to asi zažili a dnes sa nad tým už iba zasmejeme. Ale táto veta skrýva v sebe aj veľa pravdy, lebo bez jedla by sme nemohli žiť. Na druhej strane však treba dodať, že keď sa budeme aj neviem ako racionálne a výživne stravovať, život nám to nezachráni, raz zomrieme. Niet takých vitamínov, minerálov, zeleninových jedál, ktoré by nás zachránili pred smrťou. Život si síce môžeme zdravým stravovaním predĺžiť, ale nie si ho úplne na tejto zemi zachrániť.

    Ježiš sa dnes prehlasuje za chlieb: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. Jeho slová počulo veľké množstvo ľudí, ale príliš to s nimi nepohlo, práve naopak, mnohí odišli od neho, lebo podľa nich, bola to tvrdá reč. A buďme úprimní, že hoci mnohí z nás dlhé roky počúvame alebo čítame tieto jeho slová, tiež to ani s nami príliš nepohne.

    Mnohí Ježišovi súčasníci chodili za ním iba preto, že sa viackrát dosýta najedli a teraz im povedal, že on je chlebom života. Oni sa však nechápavo pýtali: Aký chlieb z neba? Veď on je tesárov syn z Nazareta, dobre poznáme aj jeho rodinu a stoja ešte aj ploty, ktoré s otcom vyrábal... Ježišovo správanie niektorých utvrdzovalo v presvedčení, že je pomätený a jeho rodina ho dokonca chcela odviesť domov, lebo sa za neho hanbili. Ďalší zasa túžili, aby robil zázraky na počkanie, a tak sa stal doslova cirkusovou atrakciou. Argumentovali tým, že ak urobí zázrak, aký napríklad urobil ich praotec Mojžiš na púšti, keď nasýtil hladný a napojil smädný ľud, tak mu uveria. Ježiš ich však varoval, aby nereptali. On naozaj zostúpil z neba, hoci ľudia tomu nerozumejú. Pochopia to iba tí, ktorým to bude dané zhora a dostanú svetlo od nebeského Otca. Ale každý, kto počúva Božie slovo a uverí mu, nemá ťažkosť uveriť aj Ježišovým slovám.

    My veríme v Ježiša, nereptáme proti nemu, ale buďme úprimní, že často krát ho neposlúchame. Lebo ak je chlebom života, nestačí ho prijať iba párkrát za rok, na veľké sviatky alebo niekoľkokrát za život, a to snáď iba v detstve. Ako nám to mal povedať ešte zrozumiteľnejšie a názornejšie, že je ho treba prijímať pravidelne, tak pravidelne, ako prijímame denne chlieb? Len tak a vtedy môže byť Ježiš naším chlebom, chlebom života, len vtedy sa môže premeniť na našu silu a žiť v nás. Výstižne to povedal apoštol Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.

    Mnohí Ježišovi súčasníci sa aspoň pohoršili, keď sa Ježiš nazval chlebom života, ale mnohí nás zostávame voči jeho slovám úplne ľahostajní, čo je ešte horšie. Myslíme si, že úplne stačí, keď prehlásime o sebe, že sme veriaci. Ale veriť Kristovi znamená dôverovať mu, nasledovať ho, žiť v presvedčení, že možno svet okolo nás zmeniť k lepšiemu. Lenže to sa nedá urobiť bez eucharistického Krista, bez pravidelného svätého prijímania.

    Buďme však úprimní: Presvedčí nás Ježiš o tejto pravde? Dokážeme pochopiť, že iba pozeranie sa nikoho nenasýti? Nestačí byť prítomný na svätej omši iba ako divák, ktorý neprijme pozvanie k stolu, lebo k plnosti najsvätejšej obety patrí aj hostina, eucharistická hostina!

    Známy dominikán Jacques Loew na exercíciách so Svätým Otcom rozprával o sebe, že ako mladík neveril v Boha, pretože bol vychovávaný v komunistickej rodine. Ako neveriaci muž strávil niekoľko dní dovolenky v budove kláštora vo Švajčiarsku. Bol práve Zelený štvrtok. On nevedel, čo je Zelený štvrtok. Ale keď rehoľníci mali bohoslužbu, vstúpil do ich kaplnky a sadol si v ľavom zadnom kúte do lavice a pozoroval ich zbožnosť. Počúval čítanie o Poslednej večeri. Obdivoval Ježišove slová: Toto je moje telo, toto je moja krv. Videl, ako rehoľníci pristupujú na prijímanie. Videl ich pokoj, ich vnútornú vyrovnanosť, ich veľkú úctu k prijímanej hostii. A pomyslel si: Je tam naozaj prítomné niečo sväté a neviditeľné. A v tej chvíli zatúžil byť veriacim. A keď sa mu Boh stal istotou, povedal kňazovi: Chcem byť katolíkom. A zdôvodnil to takto: Ježišove láskyplné slová: Toto je moje telo, toto je moja krv, sú pre mňa silnejšie ako všetky bludné predstavy ateistickej propagandy. Stal sa vynikajúcim katolíkom, duchovným spisovateľom, rehoľníkom, apoštolom robotníkov a kňazom, ktorý všetku silu, radosť a životné šťastie čerpal z Eucharistie.

    Pouvažujme dnes nad významom Eucharistie v našom, v mojom živote a dospejme k záveru: Pane, som slabý a hladný. Ty si chlieb silných. Potrebujem ťa. Veď čo by som si bez teba počal? Pozývaš ma k stolu. Tu som. Prichádzam veľmi rád…