Popolcová streda – rok B (Mt 6, 1-6.16-18)
Pôst ako čas prípravy
Jeden mudrc mal vo svojej pracovni veľké kyvadlové hodiny, ktoré každú hodinu pomaly so slávnostnou vážnosťou a s veľkým dunením odbíjali čas. „Nevyrušuje vás to?“ pýtal sa študent. „Nie,“ odpovedal mudrc, „lebo každú hodinu ma to núti pýtať sa , čo som urobil za túto hodinu, ktorá práve odbila.“
Bratia a sestry, milá mládež. Pán Ježiš nám v dnešnom evanjeliu hovorí niečo dôležité pre náš každodenný život. Hovorí: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 6,1).
Popolcovou stredou vstupujeme do pôstneho obdobia. Cirkev si tento pôstny deň osobitným spôsobom všíma a nariaďuje veriacim zdržiavanie sa od mäsitého pokrmu a odporúča uzobranosť a rozjímanie. Pri dnešnej svätej omši budeme poznačení popolom na čele. Tento znak je veľavravný a preniká až do podstaty bytia. Ako hovorí i kniha Kazateľ: „Všetko má svoj čas. Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť“ (Kaz 3,2). Prach, ktorý zostane na našom čele, ako znamenie má nám pripomenúť to, že náš pozemský život má svoje ohraničenia. Má určitý limit, ale aj veľkú hodnotu, pretože bude rozhodovať o našej večnosti, o našej spáse či zatratení.
Pôstne obdobie je vhodným časom na zamyslenie sa nad svojím životom, nad svojím vzťahom k Bohu, k blížnemu, k sebe samému i k veciam, ktoré nás obklopujú. Vnútorné presvedčenie, ktoré človek v sebe nosí, zákonite ovplyvňuje jeho správanie. Človek, ktorý uveril Kristovi, by sa mal snažiť žiť tak, ako sám Ježiš.
Ježišov život bol veľmi priehľadný a ľahko čitateľný. To prečo prišiel, tomu aj žil. Nebol to človek špekulácií so zatajeným zmyslom svojho správania. Pre nás ľudí je niečo podobné len málokedy charakteristické. Zvykli sme si na viacero tvárí a používame tú, ktorá nám v tej-ktorej chvíli vyhovuje. Toto všetko nám môže brániť úprimnému pohľadu na blížneho, v ktorom skrze vieru môžeme vidieť samotného Krista. Niečo si myslieť a inak žiť nás vedie k vnútornej rozorvanosti. Na takýto postoj si mnoho ľudí môže zvyknúť, pretože z toho plynú isté výhody, ktoré sú síce v rozpore so svedomím, ale niektorí to ani nezaregistrujú, lebo si takto zvykli konať a už je to pre nich samozrejmé. Urobili si z druhých nástroj svojho egoizmu a ziskuchtivosti, chcú viac a viac a nepoznajú mieru. Čo je pre niekoho samozrejmé, to ešte nemusí byť správne. Dajte si pozor! Ježiš nás vyzýva k opatrnosti a k rozmýšľaniu nad naším životom.
Pri pohľade na iných by bolo iste vhodné pozrieť sa aj na seba samého. Aký mám vzťah k svojmu vnútru? Aký mám vzťah k sebe, taký mám vzťah aj k druhým a k Bohu. Som so sebou spokojný, alebo každý skutok, cez ktorý sa prejavujem, vyvoláva vo mne pocit menejcennosti a frustráciu?
Boh chcel, aby som sa narodil v tejto dobe, v tomto prostredí, rodičom, ktorých som si nevybral, so vzhľadom a povahou, ktorá mi bola daná. Obklopuje ma mnoho vecí, ktoré mi majú slúžiť, ale ktoré sa ma nemajú zmocniť. Mám byť od všetkého vnútorne slobodný. Vnútorná sloboda je niečo, čo mi nemôže nikto vziať, je to niečo, čo si môžem vziať iba je sám, a to vtedy, keď hreším, keď nepozerám na Boha, keď neberiem ohľad na blížnych.
Bratia a sestry! Iste vieme, že je múdrejšie vrátiť sa z kratšej cesty, ako z dlhej. Dlhšia cesta vyryla hlbšiu brázdu do nášho charakteru a je ťažšie ju meniť. Prorok Joel hovorí: „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom a nárekom... obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu“ (Joel 2,12). Stíšenie, vypnutie okolitého hluku nám môže pomôcť spoznať Kristove slová, ktoré zaznievajú v našom vnútri. Treba sa odhodlať, zápasiť s hriechom, ktorým nás diabol zvádza. Túžba po svätosti je túžba, ktorá začína v nás rásť. Nebráňme jej svojou lenivosťou, pohodlnosťou, nedajme sa znechutiť, že nás to bude veľa stáť, že nás vysmejú. Túžme zmeniť to čo v nás nie je správne, túžme naplno využiť tento čas milosti, ktorý nám Ježiš ponúka ako dar, ako príležitosť na zmenu, ako príležitosť prežívať naozajstné šťastie.
Bol raz istý mladý muž, ktorý sa pýtal najmúdrejšieho človeka zo všetkých ľudí na tajomstvo šťastia. Mudrc mu poradil, aby sa prešiel po paláci a aby sa po dvoch hodinách vrátil. „Chcem však iba jedno,“ zakončil mudrc a podal mladíkovi lyžičku, do ktorej kvapol dve kvapky oleja. „Choď sa poprechádzať po paláci s touto lyžičkou, ale tak, že olej nevyleješ.“ Po dvoch hodinách sa mladík vrátil a mudrc sa ho spýtal: „Všimol si si gobelíny v mojej jedálni? A videl si tie nádherné záhrady? A čo povieš na tie vzácne pergameny?“ Mladík sa zahanbil a priznal sa, že nevidel nič. Dával pozor iba na to, aby nevylial tie kvapky oleja. „Pekne sa vráť a venuj pozornosť divom môjho sveta,“ povedal mudrc. Mladík si vzal lyžičku a vydal sa znovu na cestu. Začal obdivovať všetky umelecké diela. Všímal si záhrady, kvety a hory. Vrátil sa k mudrcovi a podrobne mu rozprával všetko, čo videl. Keď sa pozrel do lyžičky, videl, že je prázdna. „A kde že máš tie kvapky oleja, ktoré som ti zveril?“ pýtal mudrc. „Dobre, poradím ti jedno,“ zakončil mudrc. „Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že keď obdivuješ divy sveta, nezabudneš na kvapky oleja v lyžičke.“
Ježiš nechce, aby sme boli farizejmi, aby sme niečo robili iba navonok, preto, aby nás ľudia videli a za to chválili. Chce, aby sme boli pravdiví vo svojom myslení i konaní a aby sme nezabúdali na to, čo je podstatné.
Bratia a sestry! Čas je neúprosný a nedá sa zastaviť. Každou minútou sme starší. Čo je teraz prítomnosťou, za chvíľu už bude minulosťou. Tak ako deň sa skladá z hodín, hodina z minút a minúta zo sekúnd, tak aj náš život tvoria veľké udalosti, na ktoré sa len tak nezabúda, ale i všedné chvíle strávené pri plnení našich povinností, či pri oddychu. Cirkev nám dáva v pôste, ktorý práve začíname, priestor, ale i osvedčené spôsoby, ako si usporiadať život podľa Pravdy, ktorou je Ježiš. Prosme si i pri dnešnej svätej omši o silu a vytrvalosť pre nás samých i pre našich blízkych.