1. máj - Svätý Jozef, robotník

    Ako vieme, hlavný sviatok svätého Jozefa je 19. marca. Vtedy sa uctieva sv. Jozef predovšetkým ako pestún Pána Ježiša a hlava Svätej rodiny. No tento vyvolený Boží muž sa uctieva aj ako patrón robotníkov, čo sa zdôraznilo v poslednom období zavedením jeho liturgickej spomienky na deň prvého mája.

    Z evanjelia vieme, že svätý Jozef bol tesár (por. Mt 13,55). Preto si ho od nepamäti uctievali ako svojho patróna tí, čo pracovali s drevom, predovšetkým stolári a tesári. V Ríme vzniklo v 16. storočí stolárske arcibiskupstvo zasvätené sv. Jozefovi. Začiatkom 17. storočia sa pripojila k tomuto bratstvu pod patronátom sv. Jozefa aj tzv. Stolárska univerzita (Universitá dei Falegnami). Bola to korporácia rozličných úžitkových a umeleckých remesiel, medzi ktorými prevládalo spracovanie dreva. Patrili tam tokári, rezbári, debnári, sedlári, výrobcovia nábytku, hudobných nástrojov, kočov, člnov a iní.

    Podobné remeselnícke bratstvá a združenia, ktoré si uctievali sv. Jozefa ako svojho patróna, vznikli v Španielsku, Francúzsku, Belgicku a v ďalších krajinách.

    Pápež Pius XII. rozšíril patronát sv. Jozefa na všetkých pracujúcich a zasvätil mu (roku 1955) prvý máj, ktorý sa v mnohých krajinách slávi ako sviatok robotníkov. Pokoncilová liturgická obnova zaradila tento deň do všeobecného liturgického kalendára ako liturgickú spomienku sv. Jozefa – robotníka.
    Cirkev chce takto nielen prejaviť úctu celoživotnému povolaniu sv. Jozefa, ale chce vyzdvihnúť aj hodnotu práce a jej význam v prirodzenom i nadprirodzenom poriadku. V tomto zmysle zaradila na tento deň medzi liturgické čítania kňazských hodiniek (breviára) stať z koncilovej konštitúcie Gaudium et spes, kde sa okrem iného hovorí:

    “Človek, stvorený na boží obraz, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje, spravovať svet v spravodlivosti a svätosti a zamerať seba samého na Boha, uznávajúc ho za Stvoriteľa všetkých vecí, aby všetko bolo podriadené človekovi, a tak sa velebilo Božie meno všade na zemi.

    To platí aj o bežných každodenných prácach. Lebo mužovia a ženy, čo vyvíjajú svoju činnosť, aby zarobili na živobytie sebe a svojej rodine tak, že tým preukazujú primeranú službu aj spoločnosti, môžu právom hľadieť na svoju prácu ako na pokračovanie v diele Stvoriteľa, užitočnú pomoc svojim bratom a ako na svoj osobný príspevok k uskutočneniu Božieho plánu v dejinách.” (GS 34).