14. august - Rajmund Maximilián Mária Kolbe

 

    Keď mal Maximilián Kolbe desať rokov, zjavila sa mu Panna Mária. Ponúkla mu dve koruny. Jedna bola biela na znak čistoty a druhá bola červená ako znak mučeníctva. Mal si jednu vybrať. Kolbe povedal:

    "Chcem obe."

    Stalo sa tak v roku 1904.

    Obe koruny získal o tridsaťsedem rokov neskôr 14. augusta v roku 1941 v koncentračnom tábore v Osvienčime, kde zomrel. Tam mal ako väzeň číslo známe na celom svete 16 670. Svätý otec Ján Pavol II. pri Kolbeho kanonizácii za svätého v roku 1982 povedal:

    "Táto kanonizácia je pre nás znamením času. Treba mať príklad v človeku, ktorý dokáže žiť s pravou láskou a vydať o tejto láske svedectvo. To je obzvlášť potrebné dnes, kedy si ľudstvo musí uvedomiť, že jedine láskou možno zvíťaziť nad zlom. Láska je jediná tvorivá sila, ktorá dokáže pre celý svet priniesť život dôstojný človeka, život v mieri a spravodlivosti pre všetkých."

    Rajmund Maximilián Mária Kolbe žil ako kňaz s láskou, keď zakladal mestá Nepoškvrnenej Matky Božej. A to od Poľska, kde sa narodil, až po Japonsko, kde založil kláštor v Nagasaki a začal vydávať svoj časopis Rytier Nepoškvrnenej v japončine s názvom Seibo no Kishi.

    Prvé mesto Nepoškvrnenej svätý Maximilián Kolbe postavil v Terezíne potom, ako ešte študent založil Milíciu Nepoškvrnenej, teda Militia Immaculatae, keď študoval na pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. Tak vznikal jeho mariánsky program pre celý svet, pomocou ktorého chcel pre ľudí na zemi vytvoriť ovzdušie lásky pre ich pokojný život.

    Maximilián Kolbe pochádzal z chudobnej poľskej rodiny s piatimi deťmi, v ktorej sa narodil v roku 1894. Po prorockom zjavení Panny Márie vo veku desiatich rokov mal túžbu stať sa kňazom. Vstúpil do rehole Františkánov. Po štúdiách začal uskutočňovať svoj mariánsky program pomocou rehoľného mesta zasväteného Panne Márii a preto nazvané ako mesto Nepoškvrnenej, ktoré získalo meno Niepokalanow. V ňom okolo osemsto rehoľných bratov obsluhovalo tlačiarenské stroje a vydávali obľúbený časopis Rytier Nepoškvrnenej.

    Do jeho zázračného diela zasiahla 2. svetová vojna. Po nemeckom obsadení Poľska Maximiliána Kolbeho zatkli a viackrát väznili. Už vo väzení v Paviaku vo Varšave ho esesmanský dozorca bil preto, že u neho videl krížik a kričal:

    "Ty veríš v tohoto?"

    Kolbe odpovedal:

    "Verím a ako!"

    Tak začal získavať aj červenú korunu mučeníctva. Nakoniec ho dali do koncentračného tábora v Osvienčime.

    Odtiaľ ušiel väzeň a za to veliteľ rozhodol, že desiati väzni pôjdu na smrť vyhladovaním. Určil aj Františka Gajowniczeka, ktorý nariekal, že ho doma čaká žena a deti. Vtedy Kolbe vystúpil sám z radu a šiel za veliteľom so slovami:

    "Ja chcem ísť na smrť namiesto môjho kolegu. Prosím, mňa vyznačte na jeho miesto."

    Veliteľ výmenu prijal. V roku 1982 sa svätorečenia Maximiliána Kolbeho v Ríme zúčastnil aj vtedy osemdesiatjeden ročný zachránený František Gajowniczek. Maximiliána Kolbeho zavreli do bunkra hladu číslo 18 na bloku číslo 13. Tu Kolbe pripravoval deviatich spoluväzňov na smrť hladom za spevu a modlitieb.

    Bunker číslo 18 po troch týždňoch otvorili. Z desiatich väzňov v ňom žili ešte štyria. Medzi nimi aj Maximilián Kolbe. Veliteľ rozhodol, že ich majú okamžite zabiť podaním smrtiacej injekcie s kyselinou karbolovou. Svätý Maximilán Kolbe sa na vraha sladko usmial a so slovami "Ave Maria," pokojne zomrel.

    Jeho dielo po mučeníckej smrti nanovo zažiarilo. Celý svet hovoril o svätcovi druhej svetovej vojny, o svätcovi koncentračných táborov, svätcovi pokroku. Na jeho príhovor sa pripisuje mnoho zázračných uzdravení. Tým sa svätý Maximilián Kolbe stal príkladom Kristových slov z avenjelia podľa Matúša:

    "Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

    V čase, keď bol vyhlásený za svätého, bolo v roku 1982 Maximiliánovi Kolbemu zasvätených deveťdesiatšesť kostolov a kaplniek na celom svete.