15. august - Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie 

 

    Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie je oslavou nehynúceho života. Smrť je daňou za hriech, ale tá na ktorú sa dnes upierajú naše oči, nikdy nezhrešila. Východní otcovia používajú pre označenie jej odchodu z tohto sveta termín „uspanie“. Chcú tým vyjadriť, že Mária nezomrela ako umierame my, ale pretože ustavične chodila s Bohom, ako praotec Henoch a prorok Eliáš, Boh si ju vzal. Jej smrť nebola rozpadom jej bytosti, ale prechodom do Božieho sveta.

    Rímsky katechizmus takto definuje túto skutočnosť: „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov.

    Východná liturgia hovorí: „Pri svojom pôrode si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

    Mária do svojej bytosti prijala Božie Slovo. V nej sa Slovo stalo Telom a jej telo sa stalo chrámom Ducha Svätého. A aj z tohto dôvodu jej telo nepodľahlo porušeniu, ale bolo Duchom Božím uchvátené k trónu Toho, ktorý je Život. Vo svojom živote nosila Život a preto smrť nad ňou nemala moc. Sv. Hildegarda z Bingenu, nazývala pannu Máriu zvláštnym výrazom: „Virgo viridans!“ Doslova by sme to mohli preložiť ako Panna stále zelená, teda Tá, ktorá je úžasne vitálna, lebo jej život nekončí smrťou.

    Mária bola vzatá do neba, ale tuší aspoň trošku moderný kresťan, čo to je nebo? Túži po nebi tak, ako túžil jeho stredoveký predchodca? Nebo to je miesto radosti na všetkých úrovniach ľudskej bytosti, raduje sa telo, plesá duša i duch. Ľudia, ktorí prežili klinickú smrť hovoria o tom, že ľudská duša má úžasnú schopnosť prijímať stále väčšiu blaženosť od Boha. Mystici tvrdia, že „žiadny tvor by neuniesol toľko slávy a blaženosti, keby k tomu nebol uschopnený božou mocou. Na zemi boli svätí, ktorí zakúsili niečo z nebeskej blaženosti a museli zvolať: „Bože, už stačí tato radosť! Moje srdce už nemôže vydržať viac.“ Je to radosť z dovŕšenia lásky medzi Bohom a tvorom. Len zo skúsenosti svätých si môžeme aspoň trochu uvedomiť to, čo presahuje každú našu skúsenosť.

    Bl. Angela z Foligna raz videla, čo sa deje, keď prekročíme prah večnosti a tvor je predstavený svojmu Stvoriteľovi, keď padnú všetky závoje a Boh sa tajomne ukáže svojmu tvorovi, tvor Bohu a tvor sám sebe. Bl. Angela o tom píše: „Vtedy sa moja duša predstavila Bohu s väčšou radosťou, než akú kedy mala, s novou a vyššou radosťou a tak nezvyčajne a podivuhodne, že som nikdy nič podobného neskúsila. V tej chvíli som sa stretla s Bohom a pochopila a zároveň v sebe zakúsila, ako sa týmto spôsobom zjavuje Boh stvoreniu a ako sa neobyčajne zjavuje a predstavuje duša Bohu. Tiež slasť, ktorú som z toho pocítila, sa líšila od predchádzajúcej. Boli mi povedané veľmi vznešené slová“. Zo skúsenosti iných svätých vieme, že ide o slová, ktorými Boh prehlasuje svoje zaľúbenie v tvorovi a zjavuje mu akú ma cenu a ako je krásny v Božích očiach. Keď nám takto opisujú svätí svoju skúsenosť s nebom, o čo viac muselo nebo plesať nad príchodom Matky nášho Pána.

    Sv. Ján Damaský takto komentuje udalosť Nanebovzatia: „Patrilo sa, aby ta, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, zachovala si taktiež telo bez akéhokoľvek porušenia. Bolo dôstojne a správne, aby snúbenka, s ktorou sa Otec zasnúbil, bývala v nebeských izbách. Bolo dôstojné a správne, aby tá, ktorá videla svojho Syna na kríži a prijala vo svojom srdci meč bolesti, ktorému unikla pri pôrode, nazerala na Neho ako sedí vedľa Otca. Bolo vhodné, aby Matka Božia mala to, čo má Syn, a aby bola všetkými tvormi uctievaná ako Božia Matka a služobnica.“