16. júl - Panna Mária Karmelská (Škapuliarska)

 

    Pohorie Karmel vo Svätej zemi oddeľuje Galileu a Samáriu. V súčasnosti sa volá Džébel Már Aljás. Najvyšší bod sa nachádza 552 metrov nad morom. Na poslednom výbežku, kde sa kolmo do mora spúšťa skalná stena, stojí kláštor karmelitánov. Je tam nádherný mramorový chrám, zasvätený Panne Márii. V pohorí je veľa jaskýň, do ktorých sa dá dostať len úzkymi chodníčkami. V jednej z týchto jaskýň žil prorok Eliáš. Tu sa usadili aj prví kresťanskí pustovníci. Okolo oku 1156 sa tam usadil Berthold z Kalábrie so svojimi spoločníkmi. Pôvodne boli vojakmi, bojovali v druhej križiackej výprave. Zbrane však odložili a vytvorili náboženské spoločenstvo, ktoré sa časom pretvorilo na rehoľnú spoločnosť karmelitánov. Okolo roku 1208 patriarcha Jeruzalema sv. Albert napísal priorovi Brocardovi pravidlá, ktoré predpisovali mníchom chudobu, samotu, mlčanlivosť, zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, pôsty a manuálne práce. V 12. storočí karmelitánov napádali mohamedánski Saracéni. Niektorí z karmelitánov ušli do viacerých krajín Európy. Tak sa rád karmelitánov rozšíril.

    V Anglicku sa predstaveným rádu stal sv. Šimon Stock. Podľa tradície sa mu 16. júla 1251 zjavila v Cambridgi Panna Mária z Karmelu, ku ktorej sa vždy utiekal. Bola obklopená zástupom anjelov a s úsmevom mu podala škapuliar hnedej farby. Povedala mu: „Prijmi, milý syn môj, tento škapuliar ako odznak svojho rádu a môjho bratstva, pre teba pre všetkých karmelitánov mimoriadne znamenie milosti; kto s ním zomrie, nezakúsi večný oheň. On je znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“ Nato zmizla a zanechala škapuliar v Šimonových rukách. O tomto zjavení sú však vážne historické pochybnosti. Sv. Šimon založil bratstvo škapuliara. Slovo škapuliar pochádza z latinského „scapulae“, po slovensky plecia alebo chrbát. Označuje rúcho, ktoré prikrýva plecia. Je to vlastne vrchný odev, ktorý splýva vpredu i vzadu z ramien dolu. Nosia ho dominikáni, františkáni, karmelitáni, augustiniáni a iní rehoľníci. Jednotlivé rády dávali tento škapuliar aj svetským veriacim, no značne zmenšený, v podobe štvorca s dĺžkou strany 10 cm. Zavesený bol tak, že jedna časť visela vpredu a druhá vzadu. Niektorým sa to však zdalo dosť nepraktické (špinilo sa to), a tak pápež sv. Pius X. v roku 1910 dovolil, aby veriaci namiesto škapuliara nosili medailu. Na jednej strane medaily musí byť obraz Božského Srdca Ježišovho a na druhej strane obrázok Panny Márie. Musí byť riadne požehnaná kňazom, ktorý má na to dovolenie. Škapuliar je viditeľné znamenie a vyznanie, že niekto si chce zvlášť ctiť Pannu Máriu. Každý člen bratstva musí zachovávať čistotu svojho stavu, denne sa modliť modlitby k Panne Márii a chrániť sa hriechu. Medailu má mať stále pri sebe a neodkladať ju bez vážnej príčiny.

    Slávnostné schválenie karmelitánskej rehole a bratstva škapuliara urobil pápež Ján XXII. v roku 1322. Potvrdil ho aj Pavol V. v roku 1613. Bratstvo škapuliara sa rýchlo rozšírilo po celom svete. Škapuliar nosili aj viacerí svätci, ako sv. Karol Boromejský, sv. František Saleský, sv. Alfonz Mária Liguori, sv. Pavol z Kríža, sv. Ján Bosco, sv. Ľudovít IX. a iní. Poďakovanie za priazeň, ktorú Panna Mária preukázala karmelitánskemu rádu, sa slávi v Cirkvi ako zvláštny sviatok 16. júla ako spomienku na Pannu Máriu Karmelskú alebo Škapuliarsku.