16. august -  Svätý Štefan uhorský, kráľ

 

    Stredovek. Do strednej Európy prichádzajú Maďari pod vedením Arpáda. Sú nomádi. Prepadávajú okolité krajiny a žijú z koristi. Veľká Morava prestáva existovať aj ich pričinením. Utrpia ťažkú porážku pri Lechu. Píše sa rok 955. Hrozí im zánik. Arpádov pravnuk, knieža Gejza, vidí záchranu v usadlom spôsobe života a v prijatí kresťanstva. Tento zámer naplno uskutoční jeho syn.

    Pred krstom sa volá Vajk. Stane sa kresťanom. No nielen “naoko”, z politických dôvodov, ale z presvedčenia. Telom aj dušou. Prijíma meno Štefan. Oporou mu je nábožná manželka, bavorská princezná, Gizela. Štefan je inteligentný, rozhľadený a rozvážny. Keď treba bojovať, je udatný vojvodca. Dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí. Po smrti svojho otca sa stáva vládcom. Bojuje s kmeňovými náčelníkmi a zjendocuje krajinu. Bojuje s pohanmi, ktorí plienia okolie a veľmi sa bránia. Boh mu pomáha. Je na jeho strane. Štefan víťazí. Je ozajstným “miles Christi” (Kristov vojak).

    Opravuje kresťanské chrámy. Získava horlivých a zbožných kresťanských učiteľov z okolitých krajín. Svoje územie rozdelí na desať biskupstiev s dvomi arcibiskupstvami, v Ostrihome a Kaloči. Ostrihomské arcibiskupstvo zodpovedá pravdepodobne územiu Nitrianskeho kniežactva a opiera sa o veľkomoravskú, kresťanskú tradíciu. Štefanovi oddane pomáhajú benediktíni. Všade zakladá školy. Úradnou rečou jeho dvora sa stáva latinčina (“angličtina stredoveku”). Usiluje sa vybudovať mocnú krajinu.

    Pápež, prekvapený mohutným šírením kresťanstva v Uhorsku, vraj zvolá „Ja som len apoštolský muž, ale Štefan je skutočný apoštol!“ Na znak vďačnosti potvrdí Štefanove cirkevné usporiadanie, pošle korunu (pripravenú údajne pre poľského Boleslava Chrabrého), apoštolskú právomoc a apoštolský kríž. Odteraz bude uhorským panovníkom prislúchaľ titul „apoštolský kráľ“. Štefan, ako kráľ a zároveň apoštolský legát zriaďuje biskupstvá, určuje ich hranice a menuje cirkevných hodnostárov.

    Na Vianoce v roku 1000 je v Ostrihome slávnostne korunovaný za uhorského kráľa. Korunovačný plášť mu daruje Gizela. Je na ňom vyobrazený s korunou a kráľovskou kopijou. Ako kráľ zdvojnásobuje svoju apoštolskú horlivosť. Postaví chrám sv. Vojtecha na ostrihomskom hrade; nariadi, aby každých desať obcí malo svoj kostol. Zaobstaráva pre ne bohoslužobné rúcha a nádoby. Štefanova zbožná manželka Gizela vzácne omšové rúcha vyšíva. Biskup dodáva bohoslužobné knihy a obec sa stará o hmotné zabezepčenie. Štefan zriaďuje pútnické domy v Jeruzaleme, Ríme, Ravenne a v Carihrade. Nepoznaný, potajomky a sám navštevuje biskupstvá a kláštory. Odmeňuje horlivých a trestá ľahostajných. Chudobným štedro rozdáva almužnu. Často navštevuje Nitru a výsadami obdarí sídelnú kapitulu a Opátstvo sv. Hypolita na Zobore.

    Štefan zavádza v krajine “župný systém”. Podľa franského vzoru sprostredkovaného Veľkou Moravou. Tvoria ho hradné “župy”, ktorých strediskom je vždy kráľovské hradisko. Existuje základná “administratíva” dvora. Má palatína, dvorného sudcu a taverníka (inštitúcie existujúce už na Veľkej Morave). Vybuduje systém kráľovských služobníkov, ktorí majú zvláštne povinnosti voči kráľovi a de facto živia dvor. Razí strieborné mince v Preslau (Bratislava). Vydá zákonník. Zákony prijíma pravdepodobne spolu so “senatus” na početných stretnutiach. Týkajú sa upevňovania kresťanstva, súkromného vlastníctva, kráľovskej moci a kráľovskej súdnej moci, cirkevnej organizácie (vátane desiatkov). Nariaďuje “Cheme, aby biskupi mali právo starať sa o veci cirkevné, ich spravovať a riadiť podľa predpisov kánona a aby svetskí poslúchali biskupov v riadení Cirkvi.”

    Štefan väčšinu svojho života prežije v mieri. Má zrejme viacero detí. Ale dospelosti sa dožije len syn Imrich. Vychováva ho sv. Gerard. Štefan plánuje odovzdať synovi správu krajiny. Zostaví pre neho pravidlá, ako slúžiť Bohu a svojich poddaných múdro spravovať (De institutione morum ad Emericum ducem).

    Smrť jediného syna znáša Štefan veľmi ťažko. Modlí sa. Žije ešte sedem rokov. Ťažké roky. Trápia ho choroby a intrigy. Umiera 15. augusta 1038 v Ostrihome. Má 69 rokov. Pochovajú ho s veľkou úctou v bazilike, ktorú sám postavil. Krátko po jeho smrti vzniká kult Svätého Štefana. Ľud, zo všetkých kútov Uhorska, sa k nemu utieka ako ku svätému … V roku 1083 vykoná pápež Gregor VII. (1073-1085) „elevatio corporis“ (vyzdvihnutie tela) všetkých, ktorí sa podieľali na šírení kresťanstva v Panónii – medzi nimi, na prvom mieste, Štefana. Tento akt sa považuje za kanonizáciu. Pravá Štefanova ruka sa nájde po rokoch v hrobe neporušená. Zachová sa dodnes a je uctievanou relikviou. Svätého Štefana, apoštolského kráľa, ktorého kráľovstvo pretrvá 900 rokov, si pripomína celá univerzálna Cirkev 16. augusta.

 

De institutione morum ad Emericum ducem

O ustanovení mravov ,(pravidlá, rady) vodcovi Imrichovi – úryvok

    Štefan plánuje odovzdať synovi správu krajiny. Zostaví pre neho pravidlá, ako slúžiť Bohu a svojich poddaných múdro spravovať.

    “Predovšetkým ti, syn môj milovaný, prikazujem, radím a odporúčam, ak chceš získať česť kráľovskej korune, zachovávaj svedomito a bedlivo katolícku a apoštolskú vieru, aby si bol príkladom pre všetkých, ktorých ti Boh podriadi, a aby ťa všetci mužovia Cirkvi zaslúžene nazývali pravým mužom kresťanského vyznania, bez ktorého, buď si istý, nebudeš kresťanom, ani synom Cirkvi.

    Po viere, druhé miesto v kráľovskom paláci zaujíma Cirkev, ktorú najskôr naša Hlava, čiže Ježiš Kristus, zasadila a potom jeho údy, predovšetkým apoštoli a svätí otcovia, presádzali a pevne budovali, a tak sa rozšírila po celom svete. A hoci plodí vždy nové potomstvo, na istých miestach je starobylá. V našom kráľovstve, milovaný synu, sa ohlasuje ešte ako mladá a nová, a preto potrebuje zvlášť obozretných a priamych ochrancov. Dobro, ktoré nám bez našich zásluh darovala Božia milosť, nesmie byť pre záhaľku, lenivosť a nedbalosť rozvrátené a zničené.

    Syn môj milovaný, slasť môjho srdca, nádej budúceho pokolenia, prosím a nariaďujem, aby si sa pri všetkom a vo všetkom opieral o nábožnosť, aby si bol naklonený nielen rodine a cudzincom, ale k všetkým, čo k tebe prídu. Lebo skutky lásky ťa privedú k najvyššej blaženosti. Buď milosrdný ku všetkým utláčaným a ustavične maj v srdci Pánov príklad “Milosrdenstvo chcem a nie obetu …” Buď trpezlivý so všetkými, nie iba s mocnými, ale aj s tými, čo nemajú moc.

    Nakoniec buď pevným, aby ťa úspechy veľmi nepozdvihli a nepriateľstvá veľmi nezrazili. Taktiež buď pokorný, aby ťa Boh povýšil tu a v budúcom veku. Buď skromný a nikoho nemierne netrestaj ani neodsudzuj. Buď tichý, aby si sa nikdy neprotivil spravodlivosti. Buď počestný, aby si nikdy nikoho dobrovoľne nepotupil. Buď hanblivý, aby si sa vyhol všetkému zápachu chlipnosti ako žihadlu smrti.

    Zásady, ktoré som ti venoval, patria kráľovskej korune. Bez nich nikto nemôže vládnuť na zemi, ani dosiahnuť večné kráľovstvo.”

    Štefan predvída a vidí, čo je dôležité. Preto synovi ďalej odporúča:

    „Hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane a to všetko okrášľuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto ti, môj milý syn, nariaďujem, aby si cudzincom ochotne poskytoval zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby zotrvávali radšej pri tebe ako kdekoľvek inde. Keby si sa totiž usiloval rozboriť to, čo som ja vybudoval, alebo zmenšiť to, čo som ja zhromaždil, Tvoje kráľovstvo utrpí zaiste veľkú škodu …”

    Šesť dní pred korunováciou dvadsaťštyriročný Imrich (tiež svätec) umiera na následky zranenia pri poľovačke. Po Imrichovej smrti Svätý Štefan na sviatok Nanebovzatia Panny Márie obetuje svoju kráľovskú korunu a tým aj celú krajinu, ktorej je vládcom, Veľkej Panej – Preblahoslavenej Panne Márie.