18. august - Sv. Helena, cisárovná
 

    Svätej Helene dávame titul cisárovná, lebo bola matkou cisára Konštantína Veľkého a jeho spolupracovníčkou pri pozdvihnutí kresťanstva zo stavu prenaledovania so slobodného rozvoja.

    Táto vzácna žena však nepochádzala z cisárskeho ani zo šľachtického rodu, ale z jednoduchého ľudu. Narodila sa okolo roku 255, a to pravdepodobne v maloázijskej Bitýnii (terajšie severozápadné Turecko), v meste Drepanum, ktoré neskôr Konštantín Veľký premenoval podľa mena svojej matky na Helenopolis.

    Možno oprávnene predpokladať, že Helena bola pôvabná a mala aj iné cenné vlastnosti, takže upútala vysokého rímskeho dôstaojníka Konstancia Chlora, ktorý si ju aj napriek nízkemu pôvodu vzal za ženu. Asi roku 280 sa im narodil syn Konštantín v meste Naissus (terajší Niš v Juhoslávii) na Balkáne, kde vtedy Konstancius zastával vysokú štátnu funkciu.

    No Helenino rodinné šťastie netrvalo dlho. Cisár Maximián Herculeus ponúkol Konstanciovi najvyššie úrady v Rímskej ríši a aby si ho lepšie pipútal, dal mu svoju nevlastnú dcéru Teodoru za ženu. Konstancius prijal cisárove ponuky a Helenu prepustil. Nevieme nič o jej osudoch v rokoch, ktoré nasledovali po jej pokorení. Jej neverný muž sa stal roku 293 spoluvladárom a roku 305 cisárom Rímskej ríše.

    Pre spravodlivosť treba však dodať, že hoci sa Konstancius pod cisárovým nátlakom zachoval voči Helene nespravodlivo, predsa nebol zlý človek. Keď cisári Dioklecián a Maximián rozpútali krvavé prenasledovanie, ktorému padlo za obeť nespočitateľné množstvo kresťanov, na území západnej Európy, kde vládol Konstancius Chlorus, kresťania okrem niekoľkých zrúcaných kostolov neutrpeli takmer niajkú škodu.

    Po odstúení cisárov Diokleciána a Maximiána roku 305 sa stal cisárom na východe Galerius, kým na západ Konstancius Chlorus, ktorý bol vtedy s veľkou rímskou armádou v Británii. Mal pri sebe syna Konštantína, ktorý napriek mladému veku (asi 25 rokov)prejavoval veľké vojenské a vladárske schopnosti a bol obľúbeným medzi vojakmi. Keď Konstancius roku 306 zomrel, legionári bez váhania vyhlásili jeho syna za nového cisára. Tým sa Konštantínovi otvorila cesta k vláde nad celou Rímskou ríšou.

    Jednou z pekných Konštantínových vlastností bola láska k matke. Len čo mu to bolo možné, vzal si ju na vladársky dvor a udelil jej cisársky titul "Augusta". Tak sa Helena po približne 20-ročnom smutnom ponížení dožila vysokého uznania.

    Po vyhlásení "Milánskeho ediktu" roku 313, ktorým sa priznáva kresťanom úplná sloboda, nastala v Heleninom životenová éra. Keďže syn jej dovolil takmer neobmedzený prístup k cisárskej pokladnici, veľkodušná a nábožná Helena sa s ním takmer pretekala v budovaní kresťanských svätýň. V Ríme sa zaslúžila o postavenie kostola sv. Kríža a v Carihrade chrámu zasväteného apoštolom. Niekedy v rokoch 324-326 si vykonala púť do Svätej zeme, kde dala postaviť v Betleheme baziliku Narodenia a na Olivovej hore baziliku Nanebovstúpenia. Stará kresťanská tradícia, ktorú spomína už sv. Ambróz na konci 4. storočia., pripisuje cisárovnej Helene nájdeniesv. Kríža a nástrojov Kristovho umučenia na Golgote. No niektoré palestínske historické pramene z toho obdobia (spisy cirkevného historika Euzébia a sv. Cyrila Jeruzalemského) svedčia skôr proti tejto domnienke.

    Cisárovná Helena vynikala aj v dobročinnosti. Hlboko spolucítila so všetkými, ktorí trpeli. Chudobným rozdávala šaty a peniaze. Neraz ich pozvala k svojmu stolu, pričom ich sama obsluhovala. Nebol jej ľahostajný ani osud odsúdencov. Zaslúžila sa o prepustenie mnohých väzňov, vyhnancov a odsúdených na nútené práce.

    Cisárovná Helena zomrela niekedy medzi rokmi 328-330. Pochovali ju v Ríme pri Via Labicana, v peknom mauzóleu, ktorého zvyšky sa zachovali dodnes pod menom "Torpignattara". Sarkofág z jej hrobu sa uchováva vo vatikánskych múzeách. No jej telesné pozostatky sa nezachovali na pôvodnom mieste. Po istom čase ich údajne Konštantín Veľký dal preniesť do Carihradu, do mauzólea, ktoré dal postaviť pre seba. Odtiaľ sa potom dostali relikvie do rozličných krajín.

    Cirkev uctievala cisárovnú Helenu ako svätú hneď po jej smrti a táto úcta je dodnes rozšírená tak na kresťanskom Východe, ako aj na Západe.