8. december - Nepoškvrnené počatie presvätej Bohorodičky

 

    Sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie patrí medzi najväčšie mariánsky sviatky. Je to deň, kedy spomíname na začiatok pozemského života Matky Vykupiteľa. Na zem prichádza bytosť, ktoré sa o niekoľko rokov nepochopiteľným zásahom všemohúceho Boha stane matkou Bohočloveka.

    Ježiš Kristus jej na kríži zveril všetkých ľudí a tak je i našou matkou. A tak dnešný sviatok je pre nás príležitosťou posilniť svoju úctu i lásku k našej nebeskej Matke.

    Úcta a láska k presvätej Bohorodičke má svoje opodstatnenie. Všimnime si len tajomstvo dnešného sviatku - na svet prichádza človek, ktorého bude chcieť mať Boh za rodiča. Aký musí byť príbytok, kde sa má uchýliť Najsvätejší? Varí by tento stánok Najvyššieho mohol mať čo len najmenší kaz? Isteže nie. Tej čistej devy, ktorá sa mala stať matkou Boha, sa nesmel dotknúť ani tieň poškvrny. Boh sám to musel zariadiť.

    Mohol Boh urobiť, aby Mária vzhľadom na vykupiteľské dielo jej Syna bola uchránená od dedičného hriechu? Odpoveď je jednoznačná: V moci Všemohúceho to určite bolo. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa mala stať príbytkom Najsvätejšieho, bola dokonale čistá, aby nebola poškvrnená nijakým hriechom? Odpoveď je znovu jednoznačná: Určite, patrilo sa. A tak celkom logicky vychádza záver: Ak to Boh mohol urobiť a patrilo sa to urobiť, nuž to urobil - uchránil Máriu od dedičného hriechu. (Podľa: T Hlaváč, Immaculata – Nepoškvrnená, Katolícke noviny.)

    Ak nás toto nepovzbudilo k väčšej úcte a láske k našej nebeskej Matke, vypočujme si slová, či skôr modlitbu, duchovného spisovateľa G. Canovaia: „Ó Mária... moja Matka! Za mňa si obetovala svoje panenstvo, pre mňa si ho uchránila, pre mňa si prijala slovo anjela, za mňa si sa obetovala v chráme, pre mňa si prijala Simeonovo proroctvo, pre mňa si bola chudobná v Betlehéme, pre mňa si utekala do Egypta, pre mňa si žila chudobná a v námahe v Nazarete, pre mňa si hľadala v Jeruzaleme, pre mňa si mlčala v chráme, pre mňa si prosila v Káne, pre mňa si bola úzkostlivá v Kafarnaume, pre mňa si zostala sama počas veľkej neprítomnosti, pre mňa si trpela pred súdom, pre mňa si stála opustená a silná na Kalvárií, pre mňa si sa modlila s Dvanástimi, pre mňa si plesala v Duchu a pre mňa si oslávená v nebi... Toto všetko si urobila pre mňa, chcela pre mňa, milovala si ma, zrodila si ma, vzala si ma do svojho materinského náručia, podobne ako Božia prozreteľnosť, prv než by som bol: pre mňa, pre mňa... Ó, Matka milovania hodná!“

    Či takéto pochopenie lásky Matky Božej k nám nás neprivedie k veľkej úcte a opätovanej láske? Veď pre nás ľudí sa toto stáva zdrojom veľkej útechy pomoci i ochrany.

    V l. svetovej vojne v ďalekom Halíči kľačal vo večerných hodinách v chráme pred obrazom Božej Matky vojak. Srdce mal smutné, pretože z domova prišli zlé správy.

    Ako sa tak modlí, začul, že niekto narieka pred hlavným oltárom a vrúcne sa modlí. Bol to ďalší vojak, ktorý večer prišiel do chrámu, aby uľavil svojmu srdcu.

    Potom vstal a išiel k oltáru Božej Matky. Tu spozoroval kľačiaceho kamaráta. Ani nebol prekvapený. Položil, mu svoju ťažkú ruku na plece a povedal: „Ako dobre, kamarát, že máme i tu matku!“ (František Dancák, Dal nám príklad, 14. dodatok, Kružlov 1996, s. 82.)

    Áno, je dobré, že máme spoločnú Matku. Naša láska k nej nech nikdy nevyhasne, naša úcta k nej nech nikdy neprestane. Amen.