9. august - Sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edith Stein) panna a mučenica, spolupatrónka Európy

 

    Narodila sa 12. októbra 1891 roku v nemeckom meste Breslau (dnes poľský Vroclav), študovala u prestížneho fenomenológa Edmunda Husserla, pôsobila ako asistentka vo Freiburgu, neskôr na pedagogickom inštitúte v Münsteri. Prijala krst a vstúpila do karmelitánskej rehole. Pre svoj židovský pôvod bola zatknutá, odvlečená a usmrtená v plynovej komore v Osvienčime.Znie to ako formula z Kréda: narodila sa, rástla na duchu, učila, trpela, zomrela a milovala. Áno, Edita Steinová - sv. Teré­zia Benedikta od Kríža - celkom nasledovala osud Ježiša Krista, až po smrť. Svet možno na ňu hľadí so sentimentom len ako na nadanú filozofku, ktorá predčasne prišla o svoj život i talent rukami nacistického gestapa. Kto však dôkladnejšie pozná jej duchovný vývin, vie, že dosiahla vrchol zrelosti a našla to, čo dávno hľadala. „Toto je pravda,“ vyhlásila ako 30-ročná po prebdetej noci, keď prečítala životopis sv. Terézie Avilskej u svojich priateľov konvertitov manželov Conrad-Martiusovcov. Po rokoch hľadania Edita pochopila, že pravda nie je vo vedecko-filozofickom svete, ale spočíva v láske, teda vo vzťahu. No bez predchádzajúcej intelektuálnej cesty by jej objav nemal tú silu.

    Našla si vlastnú cestu. Pochádzala zo židovskej rodiny, k matke mala zvlášť blízky vzťah. Nikdy sa nevzdala svojich židovských koreňov. Prijatie krstu a vstup do Katolíckej cirkvi chápala ako zavŕšenie židovstva, ako jeho naplnenie. Vzor našla u svojho učiteľa v Göttingene Edmunda Husserla, ktorý tiež konvertoval zo židovstva (na protestantizmus). Edita si však našla vlastnú cestu - vo filozofii i vo viere. Po štúdiu psychológie pocítila potrebu objektívnejšieho prístupu k pravde. Našla ho vo filozofii, konkrétne v Husserlovej fenomenológii, podľa ktorej sa javy a veci odhaľujú samy vo svojej podstate. Neskôr ju očarila filozofia hodnôt Maxa Schelera. „Bol úplne preniknutý myšlienkami katolicizmu, ktoré podával s najväčšou jemnosťou a eleganciou ducha,“ vyhlásila. Stretávala sa s veľkými osobnosťami svojej doby, v kruhu ktorých si formovala postoje. Poznala sa tiež s Martinom Heideggerom, no pre svoj židovský pôvod v nacistickom režime nedosiahla jeho kariéru. On sám sa zrie­kol poskytnúť jej pomoc. Neskôr, keď pripravila do tlače Husserlove prednášky, bez hanby sa vyhlásil za ich redaktora namiesto nej.

    Prvé stretnutie s utrpením. Editu však nezlomili tieto sklamania. Dôsledne kráčala za tým najdôležitejším v živote. Popri fenomenologických štúdiách prekladala do nemčiny spisy Tomáša Akvinského, Dionýza Areopagitu, Johna H. Newmana, sv. Jána z Kríža. S utrpením sa bezprostredne stretla, keď počas vojny zomrel jej priateľ evanjelik Adolf Reinach. Navštívila jeho manželku a bola uchvátená, s akou vyrovnanosťou vdova znášala svoju bolesť. „Prvý raz v živote som postrehla zmysel Cirkvi zrodenej z Kristovho utrpenia a víťaziacej nad ostňom smrti,“ píše. K rozhodnutiu vstúpiť do Katolíckej cirkvi prispeli všetky úlomky Editiných životných skúseností, ale predovšetkým hlboká túžba po pravde, ktorá ju neuzavrela do jediného náboženského vyznania. Edita pochopila, že každý je určený na to, aby kráčal za vrcho­lom ľudského naplnenia. Na poznámku svojej matky, že človek môže byť zbožný aj v židovskom náboženstve, odpovedala: „Áno, kým nespozná niečo lepšie.“

    Objavila prameň šťastia. Edita pochopila, že ani filozofia nedáva uspokojivú odpoveď na všetky jej otázky. Po tom, ako objavila Krista, jej „kariéra“ začína prudko narastať, už sa nechce zdržiavať ničím iným, len dôsledkami svojho objavu. V diele Konečné a večné bytie tvorivo porovnáva Husserla a Tomáša Akvinského, zaoberá sa konečným zmyslom bytia a objavuje spojenie medzi teológiou a filozofiou. Napokon vyhlási: „Viera je božskej múdrosti bližšie ako všetka filozofická i teologická veda.“ Na sviatok sv. Terézie 15. októbra 1933 vstupuje do karmelitánskeho kláštora v Kolíne nad Rýnom a prijíma meno Terézia Benedikta. „Stať sa nevestou Krista znamená patriť mu a ničomu nedávať prednosť pred láskou k nemu,“ píše v liste svojim známym do Münsteru. Vnútorný život sa stáva najhlbším prameňom jej šťastia. Celkom sa vydáva do Božích rúk a do noci budúcnosti, ktorá ju čaká v nasledujúcich rokoch. Jej ďalší osud poznačí utrpenie, ktoré sa dramaticky stupňuje. Terézia sa vydáva na krížovú cestu, no ešte predtým prežije veľkú radosť v podobe svojich večných sľubov a krstu rodnej sestry Rózy v Aachene.

    Kríž nie je teóriou. Skutočnú niť posolstva tejto veľkej učiteľky Cirkvi možno pochytiť až cez jej poslednú etapu života - cez kríž. Veda kríža je jej posledným nedokončeným dielom, nad ktorým pracovala v kláštore. To, že ho nedokončila, je symbolické, pretože krížu sa nedá naučiť nijakou teóriou, iba vlastným prežívaním. Dôležité však je, že dopredu spoznala jeho zmysel i cenu. Ako karmelitánka sa dôkladne zoznámila s mystickými spismi sv. Jána z Kríža. On sa jej stal učiteľom, ona jeho tvorivou žiačkou. Terézia Benedikta sa naplno oddala mystike, no nie preto, aby unikla zo sveta, veď utrpenie znášala nanajvýš reálne. O jej ďalšom osude vieme už len z úsečných faktov: šikanovanie gestapom, prekladanie, odvlečenie do koncentračného tábora a napokon smrť v plynovej komore. Zachovali sa aj útržkovité svedectvá o tom, ako na svojej krížovej ceste trpezlivo všetko prijímala, ba potešovala aj ostatných. Samotné jej vnú­torné myšlienkové pochody v závere výstupu k svätosti nám zostali zastreté. Môžeme ich však spätne dešifrovať na základe jej diela.

    Svedectvo Židovky pre Židov. Edita sa oddala utrpeniu z lásky. Keď obetujúci sa objaví zmysel v láske, dokáže prekročiť hranice ľudských možností. Edita utrpenie bezprostredne nevyhľadávala, prijímala len to, čo prichádzalo ako nevyhnutný dôsledok jej čestného postoja k životu. Nezapierala, že je Židovka, a svojou solidárnosťou až po smrť zároveň vydávala svedectvo o kresťanstve svojmu národu. Zomrela pre svoj pôvod i pre vieru. Z Jánových spisov pochopila, že Boh daruje za smrť život. „Postupné zrútenie prirodzenosti dáva nadprirodzenému svetlu a božskému životu čoraz väčší priestor,“ napísala len niekoľko dní predtým, ako ju nacisti odviezli z holandského kláštora v Echte.

    Stigmy mučenia z lásky. K jej posledným riadkom napísaným z tábora vo Westerborku patrili slová: „Nový človek má Kristove stigmy na tele... a zostáva mu bolesť z túžby po plnosti života, až kým nevojde bránou telesnej smrti do svetla bez tieňa.“ Edita chápala svoj kríž ako prejav Božej priazne a každú uštedrenú ranu ako novú stigmu od Pána. Dokonale pochopila Jánovu „noc ducha a zmyslov“ ako čakanie na Božie brieždenie. Postupne od rokov svojho vášnivého hľadania pravdy a maximálneho intelektuálneho rozvoja ducha cez odvahu zmeniť svoj život, keď objavila to najpodstatnejšie - lásku, až po jej dôkladné vyjadrenie v obete kríža odovzda­la svetu to najčitateľnejšie posolstvo: vydala zo seba všetko, aby najprv dosiahla svoj priro­dzený ľudský vrchol, a potom celú svoju plnosť bytosti darovala z lásky, aby získala Boha. Urobila to uvedomele a slobodne, hoci bola uväznená medzi múrmi, lebo „láska je to najslobodnejšie zo všetkého, čo existuje“.