Dp. Ján Dubina o histórii a súčasnosti Božieho hrobu
 

P:3, 30. 03. 2013 15:25, ZAH
     Vatikán 30. marca (RV) - Biela sobota je v Cirkvi zvláštnym dňom, pretože dnes Cirkev neslávi obetu svätej omše, ale zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým, a v modlitbách a v pôste očakáva jeho zmŕtvychvstanie. O Božom hrobe, o jeho histórii a súčasnosti hovorí dp. Ján Dubina, ktorý pracuje v Úrade liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza vo Vatikáne.
     „Boží hrob“, ako ho ľudovo nazývame, je miestom, v ktorom bolo uložené telo Ježiša Krista po smrti. Napríklad evanjelista Matúš opisuje túto udalosť týmito slovami: „Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel“ (Mt 27, 57-60). Už od počiatku kresťanstva mali veriaci vo veľkej úcte Pánov hrob, ako o tom svedčí Egéria, ktorá bola na konci 4. storočia pútničkou v Jeruzaleme, a zanechala nám veľmi vzácne svedectvá o slávení tamojšej Veľkej noci. Vo svojich spisoch hovorí, že počas celej noci z piatka na sobotu slávil klérus pri Pánovom hrobe vigíliu.
     Neskôr, najmä v stredoveku, si veriaci chceli viac sprítomňovať udalosti, slávené počas posvätného trojdnia, a teda chceli si pripomenúť aj tento dôležitý moment smrti a pochovania Ježiša, a preto si začali v kostoloch pripravovať Boží hrob. Zrejme sa takéto hroby pripravovali už v 9. storočí, avšak prvý zachovaný dokument, ktorý hovorí o tomto zvyku, je Regularis Concordia a pochádza z Anglicka z 10. storočia. Ako sa dozvedáme z tohto dokumentu, bol pripravený symbolický hrob, do ktorého sa uložil kríž na záver slávenia obradov Utrpenia a smrti Pána na Veľký piatok. Kríž zostal v hrobe až do veľkonočného rána. Aj v Bavorsku v rovnakom období nachádzame zmienku v spisoch sv. Udalrika, že na Veľký piatok sa ukladá do hrobu Najsvätejšia sviatosť, ktorá v ňom zostala až do veľkonočného rána. Takže z 10. storočia pochádzajú dva významné dokumenty, ktoré hovoria o príprave Božieho hrobu v kostoloch.
     Na územní Slovenska nachádzame prvú písomnú zmienku o Božom hrobe v Missale Posoniense, teda v Bratislavskom misáli z roku 1341, avšak zrejme sa na našom územní vyskytovala táto tradícia už aj skôr, a to od 12. storočia, ako sa o tom zmieňujú niektoré historické dokumenty. Bratislavský misál veľmi detailne opisuje obrad pochovania Pána: začal sa po prijímaní biskupa na Veľký piatok, kedy sa do pripraveného hrobu preniesol kríž a aj nádoba s konsekrovanými hostiami, teda telo Pána. To všetko sa dialo bez prítomnosti veriacich, za zatvorenými dverami kostola. Oproti dovtedajším správam o Božom hrobe tu vidíme akýsi nový „zmiešaný“ typ, teda že na pripravené miesto sa ukladal kríž spolu s Najsvätejšou sviatosťou, čo bolo dovtedy v Európe veľmi zriedkavé.
     Kríž bol vždy prítomný v Božom hrobe, od počiatkov tejto tradície, a to najmä na adoráciu pre veriacich, ale aj ako základný prvok hrobu. Na našom území bolo tradíciou vkladať do hrobu aj Najsvätejšiu sviatosť, ako som už spomínal, v uzatvorenej nádobe. Až v období protireformácie, teda v období boja proti náuke protestantov o Eucharistii, začali do hrobu vkladať monštranciu s konsekrovanou hostiou, aby sa zdôraznila náuka prítomnosti Krista v Najsvätejšej sviatosti. Takže pravdepodobne v 18. storočí sa tento zvyk vykladať Sviatosť v monštrancii rozšíril na celé územie Slovenska a zachoval sa až dodnes. V 19. storočí sa pridáva socha s Kristom ležiacim v hrobe s prebodnutým bokom a rukami skríženými na hrudi alebo položenými vedľa tela. Táto socha bola pre veriacich veľmi významná, lebo predstavovala spojenie dvoch podstatných motívov: ukrižovaného Krista a Spasiteľa uloženého v hrobe.
      Smernice o Božom hrobe na územní Slovenska boli upravené po Druhom vatikánskom koncile a z väčšej časti preberajú tradičné obrady a spevy, ktoré obsahovali predchádzajúce rituály. Celá pozornosť v Božom hrobe sa sústreďuje na Najsvätejšiu sviatosť, vyloženú v monštrancii, a nie na sochu Krista alebo výzdobu. Eucharistia sa tak stala centrálnym prvkom samotného hrobu a ide tu vlastne o slávnostnú eucharistickú adoráciu, ktorá sa koná na mieste „Božieho hrobu“. Jediná väčšia zmena nastala v tom, že obrad už nehovorí o prenesení kríža do hrobu, ako tomu bolo od začiatku, ale odporúča sa, aby sa pripravilo vhodné miesto, kde sa umiestni Pánov kríž po skončení liturgie Veľkého piatku, aby sa mu mohli veriaci pokloniť a uctiť si ho bozkom. Avšak prax dnešných dní nám ukazuje, že na mnohých miestach sa zachováva stará tradícia a kríž sa umiestňuje v „Božom hrobe“ na úctu veriacim spolu so Sviatosťou. Takúto formu „Božieho hrobu“ možno nájsť ešte napríklad v Poľsku, v Maďarsku a na niektorých miestach na Morave a v Rakúsku. V iných krajinách Európy sa Boží hrob vyskytuje málo, možno vo forme kaplnky s krížom na adoráciu veriacich či so sochou mŕtveho Krista, ale nikdy nie s Najsvätejšou sviatosťou vyloženou v monštrancii.
     Čas, v ktorom je Ježišovo telo uložené v hrobe, definujeme ako čas mŕtveho a pochovaného Pána. Špecifickým tajomstvom tohto krátkeho času je vlastne tajomstvo absencie, teda neprítomnosti Pána. Cirkev si v tento deň pripomína dve základné tajomstvá a to tajomstvo pochovania Pána a jeho odpočinku v hrobe ako aj tajomstvo zostúpenia Pána k zosnulým. Tieto dve pravdy viery si veriaci pripomínajú najmä modlitbou Liturgie hodín na Bielu sobotu. Napríklad texty antifón Posvätného čítania pripomínajú odpočinok Pána v hrobe, ale vyjadrujú aj nádej na jeho slávne vzkriesenie: „V pokoji sa ukladám a usínam... Moje telo odpočíva v nádeji... Vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy...“ Môžeme povedať, že čas, v ktorom je Ježiš v hrobe, je posvätným časom, plným úžasného tajomstva, určeného k zničeniu smrti a k plodeniu nového života, k prechodu z temnoty do svetla. V tento deň Pán skryl svoju tvár, odňal svoju prítomnosť, Pán nie je prítomný, lebo je mŕtvy. A toto je tajomstvo Bielej soboty. Ďalej Pán v tomto čase zostupuje k zosnulým, ako sa to modlíme v Kréde a pripomína nám to tiež Posvätné čítanie Bielej soboty: „Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov...“ Zmyslom zostúpenia Pána k zosnulým je solidarita, ktorú má Ježiš, mŕtvy na kríži, so všetkými zosnulými ľuďmi. Stretnutie Krista s Adamom a s ďalšími spravodlivými, ktorí „sedia vo tme a v tôni smrti“, znamená stretnutie s Vykupiteľom, ktorý im prináša radostnú zvesť o spáse a privádza ich z večného odpočinku do nebeského kráľovstva.
     Na záver môžeme povedať, že v tento deň Cirkev bdie pri Pánovom hrobe, v postoji tichej dôvery s bolestnou spomienkou na utrpenie Pána, ale s istotou, že zajtra príde zmŕtvychvstanie.

 

Zdroj: TK KBS