Pohrebný príhovor - +Terézia Vargová

 

    Naša farská rodina sa opäť stretáva s realitou smrti. Vyprevádzame telo našej nebohej sestry Terézie na cintorín, kde bude očakávať druhý a slávny príchod Krista. Toto vyprevádzanie v nás vzbudzuje myšlienky na vlastnú smrť, o ktorej vieme, že je pred nami a že sa jej nevyhneme. Azda máme tajné prianie: „Keby sme tak aspoň vedeli, kedy to bude!“ Na takúto otázku odpovedá sv. apoštol Pavol v zhode s evanjeliovou náukou takto: „Pánov deň príde ako zlodej v noci“ (l Sol 5, 2). Tieto slová nás vedú k bdelosti, k očakávaniu tohto veľkého okamihu nášho stretnutia sa s Bohom.

    Pozrite sa, ako opisuje tento okamih dánsky teológ Norbert Lohfink:

    „V deň Pána - či už pri osobnej smrti alebo na konci časov - sa stretneme s Bohom definitívne. Uvidíme v plnej miere dobrotu a lásku Boha, ktorou nás miloval. A uvidíme aj seba samých. V úžase a zľaknutí spoznáme svoje sebectvo, tvrdosť srdca. Všetky naše sebaklamy sa naraz zrútia. Všetky masky, za ktorými sme sa pred ľuďmi schovávali, spadnú. Vo svetle Božej prítomnosti naraz jasne pochopíme aký sme mali byť a akými sme v skutočnosti boli. Toto, a nič iného než toto, je Boží súd.

    A to je potom i náš očistec: Poznanie, akí skutočne sme, je prenesmierne bolestné, ale práve táto ľútosť a bolesť nás očisťuje a robí spôsobilými, aby sme sa stretli definitívne s Bohom.

    Sudcami si teda budeme v Božom svetle sami. A čím nám bude Boh? Nuž predsa Otcom z Ježišovho podobenstva o márnotratnom synovi. Otcom, ktorý odpúšťa vždy, stále a bez výnimôk. Odpúšťa každému, kto ľutuje. Môžeme plne dôverovať, že v deň súdu sa stretneme s Bohom dobrotivým a milosrdným.

    Môže ale nastať i iná situácia. Kto po celý život zatvrdilo zatváral oči pred Bohom, ten pri tom konečnom pohľade na Boha urobí to isté: zatvorí oči. A to už definitívne. Tomu nastane večná temnota.

    Žiadne ľudské slova však nedokážu vykresliť veľkoleposť tohto okamihu „Pánovho dňa“. To však nevadí, lebo každý z nás bude mať skúsenosť tohto okamihu. Keď si toto budeme uvedomovať, nebude pre nás ťažko bdieť a očakávať vo viere tento okamih. Nebude pre nás ťažko pripravovať sa na tento okamih, ktorý bude tou najväčšou udalosťou nášho života.“

    Naša nebohá sestra očakávala tento okamih s bdelosťou. Vždy sme ju mohli vidieť medzi tými, ktorí sa v chráme modlili sv. ruženec. Vždy sme ju mohli stretnúť medzi tými, ktorí prijímali sviatosť pokánia. Vždy sme ju mohli stretnúť medzi tými, ktorí prijímali Eucharistiu. Milovala chrám, milovala Cirkev, milovala Boha. A tak môžeme mať nádej, že jej Boh vo svojej dobrote daroval definitívne naplnenie tejto jej lásky vo večnosti. Amen