thumbnail

Svätý Ján Pavol II.

 

* 18. máj 1920 Wadowice, Poľsko
† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Pontifikát: 1978 - 2005

Svätorečenie: 27. apríl 2014

Patrón slovenských horských záchranárov

 

Životopis:

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje. Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

Zdroj: https://www.zivotopisysvatych.sk/jan-pavol-ii/

 

Ján Pavol II. a Slovensko

Prvá návšteva Svätého Otca v Česko-Slovensku v roku 1990.
Dvojdňový pobyt Svätého Otca v apríli 1990 veriaci Čiech, Moravy i Slovenska vnímali ako ozajstný zázrak. Svätý Otec sa zastavil v Bratislave, kde slávil svätú omšu. V kázni povedal: Ako nespomenúť veľký význam, ktorý mali púte v týchto posledných rokoch? Ich ozvena prekročila hranice. Okrem iného podčiarkol lásku Slovákov k rímskemu biskupovi: Milovaní bratia a sestry, drahí Slováci a Slovenky, pápež vie, ako veľmi ho máte radi. Ale aj pápež vás uisťuje, že vás má veľmi rád… Ďalej vyjadril presvedčenie, že táto dvojnásobná láska k Panne Márii a Petrovmu nástupcovi je vzácnym dedičstvom svätých vierozvestov Cyrila a Metoda. Keď sa Svätý Otec Ján Pavol II. lúčil v roku 1990 na vajnorskom letisku v Bratislave, povedal: Mnohé veci nás spájajú a vedú nás k tomu, aby sme boli spolu a spolu aj žili a pracovali... V tomto duchu vás všetkých pozdravujem. Dúfam, že to nie je "zbohom", ale "dovidenia"!

Druhá návšteva Svätého Otca v roku 1995
Po prvej návšteve v roku 1990 pri viacerých audienciách v Ríme z úst slovenských pútnikov znelo "Svätý Otče, do Levoče". V súvislosti s touto túžbou ľudu bola pripravená zo strany KBS a Svätej Stolice druhá návšteva, ktorej hlavným motívom bolo svätorečenie troch košických mučeníkov. Zároveň sa stanovil program apoštolskej cesty: piatok 30. júna: Bratislava, Nitra, sobota 1. júla: Šaštín, Bratislava, nedeľa 2. júla: Košice, Prešov, pondelok 3. júla: Levoča, Tatry.

Hneď po prílete na bratislavské letisko Svätý Otec Ján Pavol II. označil hlavný cieľ svojej cesty na Slovensko: Drahí Slováci! Dobre poznáme bolestné následky tvrdých rokov totalitného režimu, ktoré v minulosti spôsobili ozajstné spustošenie ako v oblasti sociálnej a kultúrnej, tak i v politickej a náboženskej. Dnes k vám prichádzam ako pútnik Ježiša Krista povzbudiť vás, aby ste vytrvali na ceste, na ktorú ste nastúpili... prichádzam predovšetkým posilniť svojich bratov vo viere... Svätý Otec na konci návštevy vyjadril svoju vďačnosť týmto potvrdením: Moja púť na Slovensku sa končí. Ďakujem vám za svedectvo viery, ktoré ste mi dali. Odnášam si ho v srdci do Ríma. Ďakujem biskupom, kňazom, rehoľným osobám, všetkým veriacim… Pán Boh zaplať!

Keď po návrate do Ríma, na generálnej audiencii 5. júla, pápež hovoril o svojej návšteve na Slovensku, pripomenul, že táto Cirkev prežívala v ťažkých rokoch komunizmu mnohé prenasledovania. Znova sa vrátil k menám biskupov, kňazov i laikov väznených a šikanovaných zo všetkých diecéz a dodal: Ak si položíme otázku, kde čerpali Slováci silu počas obdobia prenasledovania, odpoveď nájdeme predovšetkým pri návštevách mariánskych svätýň… Z týchto svätýň, ako v Šaštíne a Levoči, sa táto sila šírila k veriacim do rodín a farností na celom Slovensku.

Pri príležitosti päťdesiateho výročia kňazskej vysviacky pápeža Jána Pavla II. a prvého výročia jeho druhej návštevy na Slovensku sa v novembri 1996 uskutočnila slovenská celonárodná púť do Ríma ako poďakovanie Pánovi za dar jednoty s Petrovým nástupcom. Košický arcibiskup Alojz Tkáč, okrem iného, adresoval Svätému Otcovi tieto slová: Živo si spomínam na dve pastoračné cesty Svätého Otca na Slovensko. Azda každému najviac rezonujú v duši jeho slová: "Nebojte sa!"... A Svätý Otec pri tejto príležitosti znovu povzbudzoval: Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii. 

V rámci svojej 2. pastoračnej návštevy Slovenska navštívil 30. júna 1995 vtedajší pápež Ján Pavol II. aj Nitru. Na neďalekom letisku v Janíkovciach sa stretol so slovenskou mládežou. Nezabudnuteľnými sú jeho slová, ktoré povedal pri bohoslužbe slova, ktorej predsedal: “Som vďačný Pánu Bohu a som rád, že som mohol prísť do staroslávnej Nitry, ktorá je Betlehemom kresťanstva na Slovensku. Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Krista, ktorý v sebe zjednocuje všetkých, čo ho s vierou prijímajú. Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídiel medzi slovanskými národmi.” Dnes už svätý Ján Pavol II. následne navštívil Nitriansky hrad, vrátane Katedrály – Baziliky svätého Emeráma.

Dnes je priestor pred Nitrianskym hradom námestím Jána Pavla II. a už niekoľko rokov ho zdobí aj jeho socha.

Veriaci z Nitry si pripomenuli 20. výročie návštevy prvého slovanského pápeža počas diecézneho stretnutia mládeže 30. júna 2015 na miestnom sídlisku Diely, kde stojí konštrukcia časti tribúny z Janíkoviec. Svätú omšu tam celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. 

Zdroj: https://www.biskupstvo-nitra.sk/20-rokov-od-navstevy-sv-jana-pavla-ii-v-nitre/
 

Tretia apoštolská cesta Svätého Otca Jána Pavla II. v Slovenskej republike
Tretia apoštolská cesta Svätého Otca Jána Pavla II. v Slovenskej republike, v dňoch od 11. do 14. septembra 2003, je opätovným vyjadrením pastierskej starostlivosti Petrovho nástupcu o všetky miestne Cirkvi sveta, ako i o každú jednu z nich osobitne. Je konkrétnym prejavom vykonávania Petrovho úradu ako služby lásky celému Božiemu ľudu pre rozkvet jednoty a univerzálnosti Cirkvi.  Počas apoštolskej cesty tu blahorečil gréckokatolíckeho biskupa Vasiľa Hopka a rehoľnú sestru Zdenku Schelingovú.

V uplynulých desaťročiach mohla Cirkev na Slovensku zblízka zakúsiť otcovskú starostlivosť Rímskeho biskupa, keď dodával životný elán katolíckemu spoločenstvu, veľmi skúšanému prenasledovaním zo strany totalitných režimov, ktoré však šťastne povstalo do nového veku slobody a národného uvedomenia. Takto mohla Cirkev na Slovensku, obohatená novou skúsenosťou jednoty s Petrovým nástupcom a s inými Cirkvami v Európe a vo svete, znovu vykročiť a prehĺbiť svoju cestu viery a spoločenstva. Do toho spoločenstva vždy patrili bratia zo Solúna, svätí Cyril a Metod, spolupatróni Európy. Tam má počiatok nepretržitá kresťanská tradícia jej života, počas premenlivých udalostí jej dejín až do dnešných čias.

Pastoračná starostlivosť Svätého Otca o Slovensko a Slovákov počas uplynulých rokov, má základný význam a mimoriadny vplyv na vieru a každodenný život tohto národa. Svätý Otec totiž vymenoval dvoch kardinálov a všetkých terajších slovenských biskupov. V roku 1995 zriadil Košickú arcidiecézu a provinciu, a tiež v roku 1997 zriadil Košický apoštolský exarchát pre katolíkov byzantského obradu. V roku 1980 v Kanade zriadil Slovenskú gréckokatolícku diecézu sv. Cyrila a Metoda, a nakoniec povýšil viacero kostolov na baziliky (Ľutina, Levoča, Staré Hory, Rajecká Lesná a Bardejov). Ešte väčšiu starostlivosť prejavil Svätý Otec svojimi pastoračnými cestami.


Zdroj: www.vatican.va
Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk
)https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150422021