15. nedeľa v Cezročnom období -rok B

    Vo Svätom písme máme veľa miest, ktoré nás unesú svojou úprimnosťou a ľudskosťou. Jedno také miesto nachádzame v Skutkoch apoštolov, keď chromý človek prosil apoštolov Petra a Jána o almužnu. Peter mu vtedy povedal: Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď! A svätopisec dodáva: Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha. Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha, a poznali ho, že je to ten, čo sedával pri Krásnej bráne chrámu a žobral. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo.

    Táto biblická príhoda sa objavuje aj v jednej starej príhode z cirkevných dejín. Svätý Dominik sprevádzal pápeža na prechádzke vo vatikánskych záhradách. Nadšený pápež mu ukazoval krásne paláce a novostavby chrámov, pričom s uspokojením vravel: Peter už dnes nemôže povedať, že zlato a striebro nemám... A Dominik na to zareagoval: Ale tiež nemôže ani povedať: Vstaň a choď... Ide tu o mnoho viac ako vtipnú odpoveď, ide o závažnú pravdu, na ktorej stojí sila Cirkvi. Prameňom tejto pravdy je sám Kristus, v ktorom sa nám predstavila najvyššia Božská dôstojnosť v podobe najchudobnejšieho človečenstva. Takí majú byť aj všetci jeho učeníci, v každej dobe, v každej generácii a v každom národe.

    V prvom rozoslaní učeníkov, o ktorom sme mohli čítať v dnešnom evanjeliu, odchádzajú do sveta, oslobodení od všetkého, čo by ich mohlo na tejto ceste zdržiavať. Čím menej vecí vlastnia, tým viac miesta v ich srdciach má Boh a jeho sila z nich doslova vyžaruje a v ich účinkovaní sa dejú neuveriteľné veci: vyháňajú zlých duchov, uzdravujú chorých, odpúšťajú hriechy...

    Cirkev sa mnohokrát vo svojich dejinách presvedčila, že práve vtedy je najsilnejšia a nezničiteľná, keď je od všetkého zbavená: chudobná, trpiaca, odmietaná... Vtedy jej neprichádza nič iné, iba žiť z jedinej istoty a podstaty – z Krista a jeho evanjelia. Máme však, bohužiaľ, v cirkevných dejinách aj časy, kedy ľudská slabosť pre majetok, moc, prepych a slávu napáchala pri šírení Božieho kráľovstva viac škody ako úžitku. Dnes však vidíme, že Cirkvi sa znovu otvára možnosť k požehnanej obnove, rastu a rozkvetu, lebo je zbavená mocenských vplyvov, majetku a hmotných statkov, je trpená a skúšaná, a tak poznáva, čo znamená žiť z podstaty a vydávať svedectvo o skutočnej pravde dejín.

    Lenže nehovorme o Cirkvi iba v tretej osobe, lebo Cirkev sme my, ja aj ty, a ak má v dnešnej dobe povedať to Petrovo: Vstaň a choď!, musí sa najskôr každý z nás oslobodiť od všetkých vzťahov a väzieb, ktoré drobia náš vzťah k Bohu a blokujú príliv jeho milostí. Keďže chromý chromého chodiť nenaučí, je potrebné, aby každý z nás povedal sebe samému: Vstaň a choď! Preto pouvažujme dnes: Koľkými závislosťami som spútaný? Koľkými vzťahmi zviazaný? Koľko vecí, vplyvov, záujmov, oslabuje duchovnú intenzitu môjho života? Cítim, ako moje „ja“ sa vo mne vzpiera, koľko si hľadá výhovoriek, len aby sa nemuselo pretvoriť na vnútorne slobodného človeka?

    Všade tam, kde sa opravdiví svätci vydali Bohu napospas, kde mu dovolili, aby sa ich zmocnil a použil ich k veľkým cieľom, bola Božia tvorčia moc jasne viditeľná a diali sa veľké veci, hoci sa svet naokolo často otriasal v základoch. Istý kňaz, ktorý bol vo väzení pre Krista, hovoril, že pravé nasledovanie a učeníctvo pocítil až vtedy, keď bol s ľudskou silou na dne, zbavený slobody, pohybu, dôstojnosti, titulov, vecí... a zostal mu iba Boh. Povedal si: Všetko vsadím na Boha a v tejto dôvere žil a prežil.

    Každému z nás Boh neustále vytvára v živote predpoklady a ponúka šance, aby sa týmto smerom oslobodzoval a zdokonaľoval. Nemusí to byť iba väzenie, ale, napríklad, s pribúdajúcimi rokmi začne človek mnohé danosti strácať, či chce alebo nechce. Začnú ochabovať telesné aj duševné sily, ubúdajú priatelia, mnohým ľuďom sa stane ľahostajným, opustí zamestnanie a priestor jeho života sa neustále zužuje. Všetky istoty vyblednú a stratia na význame. Tu nejde o bezútešnú starobu, ale o to, aby sme túto príležitosť využili k tomu, že sa dostaneme k jedinej, pravej a nádhernej úteche, ktorou je Boh, na ktorého vsadíme.

    Daj, Bože, aby sme sa radi vydali na túto cestu, hoci ochotní strácať, ale na druhej strane všetko nájsť v tebe.