2. nedeľa v Cezročnom období – rok B

    V kresťanských spoločenstvách majú dôležitú úlohu učitelia duchovného života. Sú to skúsení kňazi, alebo laici, ktorí pomáhajú druhým v duchovnom formovaní a napredovaní.  Napríklad v kňazských seminároch sú to špirituáli. V širšom slova zmysel aj každý kňaz je duchovným učiteľom. A napokon duchovnými učiteľmi pre svoje deti sú rodičia. Všetci sú akoby prostredníkmi, ktorí majú pomáhať iným priviesť ich bližšie ku Kristovi.

    V dnešných biblických čítaniach takými prostredníkmi sú Heli, Ján Krstiteľa a Ondrej.

    Heli je naozaj vynikajúcim duchovným vodcom. Spoznal, že mladý Samuel má  duchovné zážitky, ktorým nerozumie. Že je to Pán, ktorý sa mu prihovára. Dáva mu senzačnú radu, ktorá sa nesie celými dejinami duchovného života: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“. Heli je pre duchovných učiteľov vzorom rozlišovania medzi tým, keď naozaj hovorí Boh a tým, keď sú to len ľudské predstavy

    Ján Krstiteľ zasa privádza Ondreja a iného svojho učeníka k Ježišovi. Uvedomuje si, že jeho poslanie sa už skončilo, a už sa musí učeníkov ujať ten, ktorého nazval: „Baránok Boží“. Ján krstiteľ je vzorom pokory. Vie, že si nemôže privlastniť učeníkov. Musí ich „odovzdať“ Kristovi.

    Napokon Ondrej privádza k Ježišovi svojho brata Šimona. A stáva sa tak prostredníkom medzi ním a Ježišom. Poučuje duchovných vodcov, aby učili svojich žiakov, že s Kristom nemôžu zostať sami, ale že ho musia odovzdávať aj druhým.

    Mať dobrého duchovného vodcu je veľkým darom. Aj keď snáď nemáme všetci možnosti, aby nás nikto špeciálne duchovne viedol, predsa sa dá aj v rámci farnosti a rodiny urobiť veľmi veľa. Ak si napríklad dáme záležať na príprave na sv. spoveď, ak sa chceme s kňazom aj úprimne porozprávať, ak ho o to požiadame aj mimo sv. spovede, tak už nám niekto pomáha, aby sme v duchovnom živote nezablúdili, ale napredovali.

    Aj rodičia si musia uvedomiť, že sú pre svoje deti duchovným vodcami. Je už dávno dokázané, že ak je otec v rodine duchovnou autoritou, ktorá vie o náboženských hodnotách rozprávať a ktorá aj podľa nich žije, tak má to veľký vplyv aj na deti.

    Napokon služba nás všetkých ľuďom v tomto svete spočíva aj v tom, aby sme im pomáhali v duchovnom zorientovaní sa. My vieme napríklad na pracovisku rozprávať o hlúpostiach, ktoré sa dočítame v časopisoch, ale nevime rozprávať o náboženských pravdách. Nechajme ľuďom duchovne chudobnejším rozprávať o plytkých veciach, my sa snažme mať väčšie ambície. Možno si ani nevieme predstaviť, ako ľudia túžia počuť aj niečo duchovné. Možno sa to hanbia vyjadriť, alebo sa hanbia prostredia. Kto im ma pomôcť, ak nie my kresťania, ktorí sme už prešli určitú duchovnú cestu?

    Ak sme v našom duchovnom formovaní niečo dokázali, tak určite ďakujeme za to konkrétnym „prostredníkom“,  kňazom, alebo dobrým laikom. Vážme si to, a v rámci svojich možností buďme aj my duchovnou oporou pre prostredie v ktorom žijeme.