25. marec-  Zvestovanie Pána

    Slávnosť Zvestovania Pána nám pripomína tú veľkú udalosť, ktorou sa začala nová éra v dejinách ľudstva.

    Archaniel Gabriel prišiel k Márii, dievčaťu z Nazatreta, aby zvestoval, že sa to práve na nej splnia všetky prisľúbenia dané prorokom, že jej Syn, ktorého počne a porodí mocou Ducha Svätého bude Synom Najvyššieho. Samotný fakt, že tento sviatok je väčšinou slávený v pôstnom období nám pripomína, že tajomstvo vtelenia je nerozlučiteľne spojené s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista.

    Neexistuje formálny cirkevný dekrét ustanovujúci sviatok Zvestovania Pána. Pravdepodobne vznikol na základe reflexie nad udalosťami, o ktorých hovorí evanjelium. Tento sviatok ako prvý slávila Cirkev na Východe už v piatom storočí. Na Západe jeho tradícia siaha do čias pápeža sv. Gregora Veľkého. Najstarším svedectvom tohto sviatku na Východe je homília Abraháma z Efezu, ktorá bola prednesená v Carihrade v období rokov 530 až 550. Na začiatku bol tento sviatok pokladaný za sviatok Pána. Viac ako udalosť zvestovania bol zdôrazňovaný bol fakt vtelenia Ježiša Krista, to znamená jeho skutočný príchod na zem a začiatok našej spásy. Po liturgickej obnove je tento charakter zdôrazňovaný aj dnes. V priebehu stáročí dal veriaci ľud tomto sviatku mariánsky charakter. Poukazovalo sa na Máriu ako na „požehnanú medzi ženami“ a predurčenú Bohom na Matku Spasiteľa a celého ľudského pokolenia.

    Vo štvrtom storočí bola v Nazarete postavená bazilika zvestovania. Dal ju postaviť bohatý Žid Jozef z Tiberiady po svojom obrátení na kresťanstvo. Vybudoval kostol na mieste, kde mal podľa tradície stáť dom svätej rodiny. Tento kostol stál do jedenásteho storočia. Križiaci na jeho mieste postavili oveľa väčší a okázalejší chrám, ktorý trval do roku 1955, keď františkáni na jeho mieste postavili nový, do dnes trvajúci, chrám.

    Nie je isté, prečo na slávenie tajomstva zvestovania bol ustanovený 25. marec. Často sa to vysvetľuje tým, že od 25. maca do 25. decembra je práve deväť mesiacov. Tí, ktorí skúmajú genézu tohto sviatku, vylučujú tento dôvod. Podľa nich kresťania prvých stáročí kládli veľkú váhu na posledné marcové a prvé aprílové dni. Bolo to spojené s dátumom 14. nisan židovského kalendára – teda sviatkom Veľkej noci. Pravdepodobne preto sa v posledných marcových dňoch spomína tajomstvo Zvestovania ako počiatku Života, ktoré skrze umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie obnovilo vesmír.

    S tajomstvom Zvestovania sú spojené dve modlitby: Anjelské pozdravenie a Anjel Pána.

    Anjelské pozdravenie. Táto modlitba sa skladá z pozdravenia archaniela, z radostného výkriku sv. Alžbety a z modlitby Cirkvi. Cirkev na slovách Gabriela „milosti plná“ zakladá svoju vieru v nepoškvrnené počatie Panna Márie. Keďže Panna Mária bola milosti plná, nemohla jej byť nikdy pozbavená. Slová svätej Alžbety: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života“ obsahujú časť anjelovho pozdravenia. Týmto spôsobom sv. Alžbeta chcela zdôrazniť, že je jej známe tajomstvo zvestovania a že v mene všetkých žien gratuluje Márii k tejto veľkej hodnosti.

    Cirkev sa až do 16. storočia modlila len slovami archaniela a Alžbety. Druhú časť Anjelského pozdravenia zaviedol pápež sv. Pius V. K rozšíreniu tejto modlitby napomohla „Pobožnosť troch Zdravasov“. Šírili ju mnohí svätí, napr. sv. Leonard z Porto Maurizio, sv. Alfonz Liguori, sv. Ján Bosco. Touto pobožnosťou si jedni chceli vyprosiť milosť troch cností: viery, nádeje a lásky, iní milosť trojakej čistoty: nevinnosti, čistoty a celibátu, a znovu iní milosť dobrej smrti a spásy. No predsa najviac k rozšíreniu Anjelského pozdravu prispela modlitba sv. ruženca.

    Anjel Pána. Dejiny tejto modlitby siahajú do stredoveku, keď zvonením zvonov boli vyznačované tri časti dňa: ráno, poludnie a večer. Touto modlitbou si veriaci pripomínajú udalosti zvestovania a to, čo sa v nich odohralo. Pavol VI. v apoštolskej adhortácii Marialis cultus týmito slovami povzbudzuje k praktizovaniu tejto modlitby: Naše slová o modlitbe Anjel Pána chcú byť tu iba jednoduchým, ale vrúcnym obnoveným povzbudením, aby sa zachoval zvyk modlievať sa túto modlitbu, nakoľko je to možné. Nezdá sa, že by táto modlitba potrebovala obnovu. I po toľkých storočiach jej účinnosť a krása zostávajú nezmenené. Jej zloženie je jednoduché a jej pramene sú biblické. Svojím dejinným pôvodom sa viaže na vyprosovanie záchrany pred pohromami v pokoji. Okrem toho jej pravidelné opakovanie je priam liturgické, takže v istom zmysle posväcuje niektoré úseky dňa. Napokon pripomína veľkonočné tajomstvo, lebo nás od poznania Vtelenia Syna Božieho vedie modliť sa, aby "nás jeho umučenie a kríž priviedli k slávnemu vzkrieseniu".