Staré latinské príslovie hovorí, že Repetitio est mater studiorum = Opakovanie je matkou múdrosti, a iste všetci sme presvedčení, že je hlboko pravdivé. Akonáhle čosi dôležité opakujeme, uloží sa nám to pevnejšie do pamäti. Preto, že sme si v škole určité veci pravidelne opakovali, jasne a presne si ich pamätáme dlhé desaťročia.

    Ján Krstiteľ tiež často opakoval poslucháčom dôležité veci. Presviedča nás o tom dnešné evanjelium. Kňazi a leviti sa ho pýtali: Kto si ty? A on neustále a trpezlivo odpovedal citáciou proroka Izaiáša: Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte cestu Pánovi. A ak sme si dobre všimli, tú istú výzvu adresoval poslucháčom aj minulú nedeľu. Dnes výzvu upresňuje, keď sa odvoláva na Izaiáša, čím potvrdzuje, že výzva je veľmi dôležitá a nevyhnutná pre večný život.

    Aj my sme si minulú nedeľu vysvetľovali, že pripraviť cestu Pánovi znamená oprášiť a vyrovnať záhyby našej duše od hriechov, aby sa Ježiš mohol narodiť v našich srdciach. A tak pridŕžajúc sa múdreho príslovia o opakovaní, zopakujme si dnes náuku Cirkvi o sviatosti zmierenia, čo nám pomôže sa dobre pripraviť na vianočnú svätú spoveď, aby sme v našich srdciach vyhradili miesto pre novonarodeného Ježiša.

    Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš v deň svojho zmŕtvychvstania. Zjavil sa apoštolom, dýchol na nich a povedal: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané. Apoštoli túto moc odovzdali svojim nástupcom biskupom a biskupi ju udeľujú kňazom. Každý kňaz, keď spovedá, má moc v Božom mene odpustiť hriechy. K tomu však treba splniť určité podmienky: úprimne sa vyznať z hriechov a oľutovať ich. To je matéria spovede. Formou spovede je rozhrešenie, ktoré nad kajúcnikom vyriekne kňaz.

    V čom spočíva príprava na dobrú svätú spoveď?

    Prvým krokom je spytovanie svedomia. K nemu nám pomáha spovedné zrkadlo, ktoré nájdeme v každej modlitebnej knižke, ale napríklad aj na internete. Spytovaním svedomia rozmýšľame na svojím životom, porovnávajúc ho so životom Ježiša Krista. Počas tohto úkonu zostávame, akoby v celej svojej nahote pred Bohom. Otvoríme mu celú svoju dušu so všetkými záhybmi, aj tými najtajnejšími. Vtedy s hanbou skonštatujeme, že spoveď nie je iba o tom či sme niekoho zabili alebo okradli, ako si to niektorí myslia, ale že sme sa dopustili množstva hriechov, chýb a nedostatkov.

    Cez spoznanie hriechov sa dostaneme k druhému kroku dobrej spovede – ľútosti. Je to bolesť duše nad spáchanými hriechmi, ktorá má obsahovať dve skutočnosti: je mi ľúto, že som urazil Boha a chcem svoj život zmeniť.

    Z bolesti nad hriechmi má nás napadnúť rozhodnutie: nikdy viac! Predsavzatie má byť konkrétne, zamerané na konkrétnu chybu, možno na takú, s ktorou už dlhý čas bez úspechu bojujeme.

    Po takej príprave, ktorá sa najlepšie vykoná doma alebo v tichu kostola, môžeme pokľaknúť do spovednice a pristúpiť k vyznaniu hriechov. A to je štvrtá časť spovede. Vyznanie má byť jasné, úplné a úprimné. Bohu treba vyznať všetky hriechy, na ktoré sa pamätáme. V prípade ťažkých hriechov, vyznať aj ich počet. Po poučení kňaza nasleduje oľutovanie hriechov. Dajme ale pozor! Nie odrecitovanie básničky, ktorú sme sa naučili pred prvým svätým prijímaní, ale úprimne oľutovanie s túžbou napraviť sa. Preto je veľmi dobré, ak naša ľútosť je osobným sformulovaním našej bolesti nad urážkou Boha.

    Posledným krokom sviatosti zmierenia je zadosťučinenie, čo predstavuje vykonanie skutku pokánia, ktorý mi kňaz uložil. Konáme ho preto, aby sa nám zmenšili tresty za hriechy.

    Možno si poviete: Načo toľko rečí okolo spovede! Buďme však úprimní: Spovedám sa dobre? Má moja spoveď takýto postup? Vyznávam sa úprimne, jasne, zrozumiteľne, po dokonalej príprave? Je moja ľútosť prejavom bolesti môjho srdca? Usilujem sa po spovedi o zmenu života, o konanie skutkov pokánia?

    Keď kopali Panamský prieplav, ostávalo prekopať ešte posledný val zeminy. Vykopali doň diery, do ktorých vložili 1227 mín. Vo chvíli, keď v Bielom dome vo Washingtone, vzdialenom 3000 km, stlačili v danom momente elektronický gombík, nastal výbuch a vody oboch oceánov sa zliali spolu. Malé gesto s obrovskými následkami.

    Keď kňaz v zatemnenej spovednici robí kríž nad kajúcnikom, koná sa najväčší div v nadprirodzenom svete. Spájajú sa navzájom dva oceány: oceán našej úbohosti a bezhraničný oceán Božieho milosrdenstva. Túžme po tom, aby po dobrej vianočnej spovedi sa tento div uskutočnil aj na nás. Urobme pre to maximum.