Na niektorých ľuďoch veľmi vidieť, akí sú v živote nerozhodní, váhaví, ako ťažko sa vedia za niečo nadchnúť a oduševniť. Doslova z nich cítiť strach a nedostatok síl.

    Možno aj to viedlo Claudia Galéna (130–200, rímsky lekár a spisovateľ gréckeho pôvodu, tvorca systematickej lekárskej vedy, ktorý najskôr liečil gladiátorov), aby rozdelil ľudské povahy na štyri skupiny: sangvinikov, cholerikov, flegmatikov a melancholikov. Flegmatici a melancholici sa obyčajne ťažko vedia oduševniť za nejakú vec, sangvinici a cholerici rýchlo vzplanú, ale aj zhasnú.

    Tieto rozličné povahy nás môžu ovplyvňovať vo vedľajších otázkach nášho života, ale v dôležitých otázkach by sme mali bez ohľadu na povahu byť jednoznačne rozhodní. Ako príklad nám môžu poslúžiť apoštoli. Aj oni mali rozličné povahy, čo sa prejavovalo v ich každodennom živote, ale keď sa jednalo o životne dôležitú vec, všetci boli rovnako rozhodní, ochotní a oduševnení. Životne dôležitá udalosť pre nich nastala vtedy, keď Ježiš vyhlásil: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu. Jeho pozvanie bez váhania prijali.

    Všimnime si, ako si Pán vyberal svojich pomocníkov. Evanjelium hovorí: Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Čo znamená slovo videl? Pozoroval ich zovňajšok, chudobu, jednoduchosť, každodennú úmornú prácu, loďky, mozole, potrhané siete… Nezostal však iba pri tomto pohľade, ale nazrel im dovnútra, do duše, do srdca a tam videl, že sú ochotní sa preň otvoriť, dovolia mu, aby si ich povolal, vyvolil, miloval a učil. Preto im povedal: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. A keďže vedeli, že nepotrebujú nijaké školy, nadanie, doučovanie a veľmi dobre chápali, že Pán z nich urobí rybárov ľudí, preto hneď za ním vykročili. Áno, doslovne za ním kráčali. Kam šiel on, išli aj oni, celkom sa mu oddali a začali sa okolo seba pozerať jeho očami, chápali svet jeho rozumom, až napokon boli ochotní sa zriecť vlastného života, aby dosiahli večný život v Božej rodine.

    Z toho plynie veľké poučenia aj pre nás. V našom živote je rozhodujúce s kým pôjdem. Ježišovou cestou alebo vlastnou cestou? Čo v mojom živote znamená nasledovať Krista? Azda zanechať rodinu a vstúpiť do kláštora? Stať sa pustovníkom alebo hľadať mučenícku smrť? To nie! Máme dosť iných príležitostí, ako Pána nasledovať v každodennom živote. Máme zostať v rodine, v škole, na pracovisku, v spoločnosti, ani sa navonok nelíšiť od ostatných ľudí. Odlišní máme byť iba vo vnútri, v srdci. To je kresťan, kto sa vo vnútri otvára Kristovi, podriaďuje sa mu, čo sa potom prejaví v jeho správaní, v živote, v práci, v štúdiu, v medziľudských vzťahoch…

    Mnohí z nás žijú v predstave, že stačí nasledovať Krista dodržiavaním niekoľkých vonkajších úkonov: nedeľná bohoslužba, denné modlitby, prežehnanie, pôst… To však nie je celkové nasledovanie Pána. Apoštoli napriek rozličným povahám kráčali za ním, mysleli ako on, rozprávali ako on, cítili ako on. To isté sa týka aj nás. V každodennom živote konáme síce každý podľa svojej povahy: niektorí zápalisto, iní prudko, ďalší pomaly a ďalší zádumčivo, ale v otázke týkajúcej sa nášho života máme všetci ísť za Kristom, bez váhania, oduševnene, v hĺbke srdca. Až potom naše vonkajšie úkony ako nedeľná bohoslužba, denné modlitby, prežehnanie, pôst… nadobudnú ten správny význam a hodnotu.

    Rabína Baalšema sa pýtal žiak: Majstre, ako sa to stane, že ten, kto uverí v Boha, po nejakom čase cíti, akoby sa od neho vzďaľoval, akoby sa mu Boh stratil? Rabín mu odpovedal: To je tak, ako keď otec učí dieťa chodiť. Postaví ho pred seba, vzdiali sa od neho na niekoľko krokov, povie, aby sa nebálo a natiahne ruky, aby nespadlo. A tak dieťa ide prvými samostatnými krôčikmi k otcovi medzi jeho roztvorené ramenami. Tak je to aj s tebou: Boh sa ti vzdiali, aby si ho sám hľadal. Dôveruj mu, jeho ramená ťa ochránia pred pádom. Keby sa Boh od teba nevzdialil, nenaučil by si sa sám kráčať vo viere.

    Aj naše nasledovanie Krista je často poznačené pádmi a neistotou, ale dôverujme mu, lebo jeho ruky sú vždy vystreté smerom k nám, aby nás objali a zachránili. Naučme sa volať s apoštolom Pavlom: Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa. A často ďakujme slovami z hymnu Te Deum: V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky…