3. veľkonočná nedeľa - rok B

    Človek k tomu, aby uveril, potrebuje veľké množstvo dôkazov. A napriek tomu, že ich niekedy má, zostáva častokrát neoblomný a argumentuje, že predsa nebude veriť rôznym výmyslom, bájkam a zaručeným informáciám.

    Takí boli aj apoštoli. Počuli od viacerých svedkov, že Ježiš vstal z mŕtvych, ale považovali to za rôzne fámy a „zaručené informácie“. Potrebovali osobné dôkazy, aby uverili, že Ježiš žije. Jeden z nich je dramaticky opísaný aj v dnešnom evanjeliu. Ježiš ich vyzýva: Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám. Ale to im bolo stále málo, preto im podal ďalší dôkaz a ukázal im ruky a nohy. Ani to nestačilo, preto ich vyzval: Máte tu niečo na jedenie? Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Až potom uverili, že žije, keď im dovolil dotknúť sa ho a jesť s ním. My musíme konštatovať to isté, čo aj minulú nedeľu, že vďaka slabej viere apoštolov máme istotu, že Ježiš vstal z mŕtvych.

    Všimli sme si, že Ježiš nečaká urazene na učeníkov, aby snáď ho oni prví vyhľadali a odprosili za svoju zbabelosť? Ani im nevyčíta, že po jeho zatknutí sa rozpŕchli – nevystupuje ako obviňujúci sudca, ale ako zachraňujúci brat.

    Prekvapenie z Kristovho príchodu zažili apoštoli v nedeľu a bolo to pravdepodobne aj vo večeradle, kde boli svedkami slávenia prvej svätej omše, pri ktorej im Pán otváral Písma a premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Čo nám pripomínajú tieto okolnosti miesta a času? Je to nedeľné zhromaždenie, svätá omša, pri ktorej zažívame to isté, čo apoštoli vo večeradle na zelený štvrtok.

    Aj nám Ježiš vysvetľuje Písma, zdôrazňuje pravdu, ktorú niekedy tak neochotne prijímame, že tak ako on musel cez utrpenie a smrť vojsť do slávy, tak to musí urobiť aj každý jeden z nás. Dáva sa nám dotýkať seba, aby sme sa presvedčili, že je tu, prítomný a živý a posiela nás do sveta cez slová kňaza: Iďte v mene Božom, ako ohlasovatelia a svedkovia, že som naozaj zomrel, naozaj vstal a som naozaj Boh, ktorý raz príde, aby súdil živých i mŕtvych. Tu iste všetci jasne chápeme, aký má pre nás zmysel nedeľné zhromaždenie, nedeľná svätá omša a sväté omše na prikázané sviatky.

    Možno si ale v duchu zašomrete: My to vieme, ale nevedia to tí, ktorí medzi nás nechodia. Máte pravdu. Ale buďme úprimní, či my, ktorí sem pravidelne chodievame, vieme vždy prežiť nedeľnú svätú omšu zbožne a sústredene? Dokážeme venovať dostatočnú pozornosť Božiemu slovu? Neunikáme v myšlienkach a nešpekulujeme nad prácou, nad svojimi problémami, nad úrodou v záhradke, ťažkosťami v rodine, nad účesmi a oblečením našich susedov v lavici? Alebo kvôli veľmi škaredému zvyku a možno aj z akéhosi pohodlia alebo z falošnej pýchy nepostávame cez celú svätú omšu vonku mimo kostola? Ja sa hanbím, keď vás vidím postavať po vonku, a to mladých chlapcov aj dievčatá, ale aj dospelých mužov a ženy. Na svätej omši by sme mali brať účasť naživo, byť tam, vidieť a počuť, osobne cítiť a prežívať tú atmosféru radosti z Ježišovej prítomnosti medzi nami.

    Vo svojej pýche radi kritizujeme kňaza a potom nemôžeme vôbec prijať, že cez tohto človeka, malého, jednoduchého a hriešneho, sa nám prihovára Ježiš. Veď aj Svätý Pavol bol nízkej postavy a ani všetci apoštoli nevynikali vzdelaním a inteligenciou, ale napriek tomu si ich Ježiš vyvolil.

    A aký býva povrchný náš vzťah k Eucharistii! Akonáhle sa skončili sviatky, polovica kostola prestala pristupovať k svätému prijímaniu. Či to nie je prejav ľahostajnosti, povrchnosti a formalizmu? Buďme úprimní, ak takto prežijeme nedeľnú svätú omšu, ako potom môžeme ísť k našim bratom a sestrám a osloviť ich, keď my sami nedovolíme Ježišovi, aby nás oslovil?

    Tu nie je na mieste, že výčitka sa dotýka tých, ktorí tu nie sú! Oni sú tu! A sme to my! Ak budeme plnohodnotne prežívať nedeľné zhromaždenie, potom iste oslovíme ľudí okolo seba a naše kostoly sa budú zapĺňať aj takými veriacimi, ktorí tu teraz nechodia. Budú túžiť prísť medzi nás a bude im medzi nami a s nami dobre. Túto radu nám dáva Ježiš, ktorý nechce vystupovať ako obviňujúci sudca, ale ako náš brat.

    Mystik Meister Eckehart hovorí takto: Kto chce začať dobrý život, nech robí tak, ako ten, kto chce narysovať kružnicu. Najprv musí upevniť kružidlo. Tak aj človek, nech zostáva najprv srdcom u Boha, a tak sa upevňuje v dobrom. Nezáleží, kde začneme pracovať na sebe, ale je rozhodujúce začať hneď.

    Sú to krásne myšlienky, ktoré nás len utvrdzujú v tom, čo sme si povedali. Preto začnime od seba. Nevyhovárajme sa na to, že Božie slovo je určené tým, čo medzi nás nechodia. Ono je určené nám a vyzýva nás, aby sa Boh stal stredobodom nášho života. Čerpajme silu z jeho Slova a Eucharistie a prežime tak aj dnešné zhromaždenie. A keď nás kňaz prepustí: Idte v mene Božom a svedčte vaším životom, vašou láskou a dobrotou!, - vykročme dôstojne medzi tých, čo sem nechodia a ukážme im, akej chyby sa dopúšťajú aj o čo prichádzajú, keď pre svoj život nepotrebujú Ježiša.