Pastiersky list Nitrianskej diecézy na sviatok Svätej rodiny - B

    Milí bratia a sestry, s prejavom úprimného žičenia Vás v týchto sviatočných chvíľach všetkých pozdravujeme a želáme Vám požehnané vianočné dni a milostiplné obdobie nastávajúceho nového občianskeho roka. Celkom Vás chápeme, že nemusíte byť naladení, v tejto atmosfére, na nasledujúce slová, ktoré zaznejú z pastierskeho listu. Nemáme však inú možnosť v tento deň Svätej rodiny spoločne sa stretnúť ako diecézna rodina, aby sme si uvedomili dobro rodiny a jej nenahraditeľnosť. Ide o hodnoty, okolo ktorých nemôžeme obísť mlčky, lebo by sme riskovali dobro pozemské aj našu spásu. Sme svedkami toho, že v súčasnosti sa začína nebezpečne hovoriť o rodine ako o inštitúcii rôznych podôb a vzťahov. Tvrdí sa, že pohlavie človeka ako muža alebo ženy nie je nemeniteľné, vopred dané, ale že si ho môže každý človek určiť sám. Teda nie Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ale my ľudia si robíme svoje „pohlavie“ sami. A tak už nie sú iba dve, ale aj iné „pohlavia“ podľa sexuálnych sklonov a želaní jednotlivcov, aj keď by tie boli akokoľvek bizarné. Médiá sa nás snažia presvedčiť, že sme netolerantní, keď trváme na tradičných hodnotách a princípoch rodiny. Je nám to predkladané ako cesta pokroku. „Tradičné manželstvo a rodina“ – tento Boží poriadok pre muža a ženu – v tom nemajú miesto. Áno, sme pod tlakom sekulárnej spoločnosti, a predsa naša identita, Bohom darovaná je nemeniteľná a zároveň výnimočná. Niet väčšej hodnoty pre ľudí žijúcich v manželstve, ako je kresťanské manželstvo. Ježiš Kristus, ktorý priniesol zmierenie všetkému, prinavrátil manželstvo a rodinu k ich počiatočnej forme (porov. Mk 10,1-12). Rodina a manželstvo boli Kristom vykúpené (porov. Ef 5,21-32), obnovené na obraz Najsvätejšej Trojice – tajomstva, z ktorého vychádza každá opravdivá láska.

    Zmysel manželskej zmluvy, inaugurovanej vo stvorení a zjavenej v dejinách spásy, je naplno zjavený v Kristovi a v jeho Cirkvi. Od Krista a prostredníctvom Cirkvi manželstvo a rodina získavajú milosť potrebnú pre vydávanie svedectva o Božej láske a pre život v spoločenstve. Rodina je prameňom radostí i skúšok, hlbokých citov, a niekedy aj zranených vzťahov: rodina je skutočne „školou ľudskosti“ (porov. Gaudium et spes, 52), ktorú tak veľmi potrebujeme. Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij opisuje manželské šťastie takto: „Ak ste kedysi milovali, ak ste sa z lásky zosobášili, tak prečo by táto láska mala pominúť? Či ju nemožno oživiť? Zriedka sa stáva, že ju nemožno zachrániť. Je pravda, že prvá manželská láska pomíňa, ale potom prichádza láska dokonca ešte lepšia. Stávajú sa jedným duchom, všetky rozhodnutia robia spoločne, nemajú pred sebou tajomstvá. Keď sa narodia deti, tak každá chvíľa, dokonca najťažšia, zdá sa byť chvíľkou šťastia… Ako by sa vtedy otec a matka nemohli spojiť ešte užšie? Veď ktože by musel byť muž, aby znenávidel ženu, ktorá kŕmi svoje dieťa?“

    Čo nové prináša kresťanská viera do tohto ľudského ideálu? Jednoducho možnosť preniesť ho do praxe, aby z ideálu, ktorý zostáva vo sfére snov, stala sa prežívaná skúsenosť. Viera pridáva k prirodzenosti milosť. Je to ovocie sviatosti manželstva, ono dáva manželom milosť stavu. Ona je hodnotou, ktorá pochádza z kríža Kristovho, ktorý neničí prirodzenosť ani ju nenahrádza, ale ju dvíha, povyšuje, uzdravuje a posilňuje, dáva jej nové schopnosti k prekonávaniu ťažkostí. Pomáha vstať po každom páde. Keď sa manželia otvárajú pre činnosť Ducha Svätého, on im udeľuje to, čím sám je. „Nakazí ich“, ak tak možno povedať, keď v nich obnovuje schopnosť a radosť z dávania sa druhej osobe. O tom, že sa čosi začína meniť vo vzťahoch medzi manželmi, že milosť začína víťaziť nad prirodzenosťou, „agape“ nad „erosom“, svedčí to, že sa prestávajú pozastavovať a pýtať: „Čo môj muž – alebo moja žena – mohla by urobiť pre mňa, a ešte to neurobila?“, ale začínajú myslieť: „Čo by som mohla urobiť pre môjho muža, alebo čo by som mohol urobiť pre moju ženu, čo som ešte neurobila, neurobil?“

    V podstate sviatostného manželstva prebýva Boh. V našich rodinách, manželstvách, to, čo je svetu málo viditeľné, je práve Pánova prítomnosť. „S nami je Boh“ – to je podstata kresťanskej rodiny, z ktorej sa odvíja všetko ostatné. Až keď otec, matka a deti prežívajú istotu, že s nimi je Boh, až potom sa začína odvíjať všetko to, čo nazývame praktizovaný kresťanský život. Keď sa otec s matkou denne obracajú k Bohu, ktorý si prial ich manželstvo, ktorý si prial ich deti, narodené z ich vzájomnej lásky, obracajú sa k tomu, ktorý nielen uplatnil svoju vôľu, že sa tak stalo, ale aj ďalej ju majú možnosť žiť na oslavu Božiu i na vzájomné posvätenie. V Kristovej láske hľadáme najprv dobro blížneho, a to si manželia potrebujú strážiť celý svoj život, nielen dočasne. Veď láska sa prejavuje nielen cez pocit, ale najmä cez každodennú obetu, ochotu darovať sa blížnemu pre jeho dobro.

    Okrem lásky je tu aj Kristova pokora. Veď pýcha, zaťatosť, stáť na svojom sú smrteľnými nepriateľmi lásky, ktorí vedú k rozvodu, najprv k rozvodu srdca, neskôr v živote. Pokora je olivovým olejom, ktorý odstraňuje začiatky hrdze; je štítom; nepripúšťa, aby sa tvorili zrazeniny urážok ako aj múry mlčania, ktoré neskôr možno len nesmierne ťažko zrúcať. Ak sa niekedy objaví myšlienka: Prečo musím vždy ja ustupovať? Uvážme, koľkokrát Boh ustúpil vo vzťahu k nám, keď nám odpustil a keď obnovil dialóg s nami, ktorý sme prerušili, keď sme zhrešili! Okrem toho, že pokora chráni manželstvo; možno tiež dodať, že manželstvo sa rodí z pokory! Zamilovanie sa do druhej osoby je najradikálnejším aktom pokory, aký si možno predstaviť. Znamená vyjsť zo seba samého, zísť k druhému ako osoba, ktorá prosí: Daj mi Tvoj život, lebo môj mi už nestačí! Je to priznanie z hĺbky duše, že človek sám sebe nestačí, ale že sa doplňuje, keď dáva seba. Boh, ako vidno, vpísal pokoru do jestvovania muža a ženy. Treba však byť ostražitý. Môže sa totiž stať, že s plynutím rokov láska oslabne a bude sa chcieť „odplatiť“ za tú počiatočnú pokoru, pričom bude pokorovať všetkými možnými spôsobmi životného spoločníka. Sú to znaky našej znepokojujúcej úbohosti a neusporiadania panujúceho v našom vnútri po hriechu. Ale na začiatku to tak nebolo! Manželstvo a rodina vyšli z Božích rúk. Je našou spoluzodpovednosťou ich chrániť a pomáhať, aby sa naplnil Boží úmysel.

    „Pán dal otcovi vážnosť”, počúvame v prvom čítaní. Ak si otec vie v rodine dobre zastať svoju úlohu pred Bohom i pred najbližšími a manželka mu v tom pomáha, dávajú najlepší príklad toho, aby ich autoritu rešpektovali aj deti. Bohom dané a rešpektované usporiadanie manželského i rodinného života je najlepším liekom, ktorý preventívne chráni, prípadne i lieči, možné choroby našich rodín. Tu sa ukrýva vnútorná sila i Božia ochrana rodiny, ako aj požehnanie pre spoločnosť. Drahí bratia a sestry, ďakujeme Vám, že sme mohli spoločne uvažovať o hodnotách, ktoré sú nám všetkým vzácne. Aby Pán požehnal naše úsilie, zavŕšme našu úvahu modlitbou: Nebeský Otče, ty si nám dal rodinu ako žiarivý vzor; dopraj, prosíme, aby otcovia bdeli a chránili ju ako svätý Jozef a ženy – matky nech posilňuje príklad Panny Márie v ich dôstojnosti a obetavej láske. Nech deti môžu rásť v múdrosti, veku a obľube u Teba i u ľudí, ako Tvoj milovaný Syn, ktorý povýšil manželstvo na sviatosť. V tom nám Pán Boh pomáhaj! Amen.

    © 2014 Nitrianske biskupstvo