16. nedeľa v období cez rok – rok A
Každá doba má svoje špeciálne prejavy pomsty. Ešte na začiatku nášho veku bol v Palestíne uprostred Arabov zvyk z pomsty niekomu vyťať ovocné stromy, alebo podpáliť úrodu. Asi sa to stávalo dosť často, keď si rozhrešenie od týchto hriechov rezervoval sám biskup v Jeruzaleme. Medzi prejavy pomsty patrilo aj zasiatie kúkoľa na poli nepriateľa. Pole mohlo stratiť takto svoju hodnotu aj na niekoľko rokov.
Nečudujme sa preto Ježišovi, že keď chcel ľuďom vysvetliť, odkiaľ sa berie zlo a aký má mať človek vzťah k zlu, pomáha si príkladom zo života ľudí o kúkoli, ktorý nepriateľ prisial medzi pšenicu.
Ľudia sa pýtajú v celých dejinách podobne ako sluhovia z podobenstva: „Pane nezasial si na svoju roľu dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?“ (Mt 13, 27). Ježiš uvádza dva zdroje zla: synovia Zlého a diabol.
Zo Zjavenia vieme, že všetko, čo Boh učinil, bolo veľmi dobré (porov. Gn 1, 31). Aj prví ľudia boli veľmi dobrí. Boli najlepšími z celého stvorenia. Boli však aj bytosťami ohraničenými. Neboli absolútne dobrí. Absolútne dobrý je len Boh a oni boli jeho stvoreniami. A aj tak veľké dary, ako bolo samotné dobro v ich srdciach a slobodná vôľa v ich mysliach, niesli v sebe možnosť odmietnuť dobro a rozhodnúť sa pre zlo. Ak by človek nebol mal túto možnosť rozhodovania, bol by len strojom naprogramovaným na konanie dobra. A ľudské skutky by neboli skutkami človeka, ale toho, kto ich do neho naprogramoval.
A tak sa objavilo aj prvé zrno kúkoľa na Božom poli. Najprv to bol hriech prvých rodičov a neskoršie prišli ďalšie zrná kúkoľa v živote a konaní ich potomkov. A my už z vlastnej skúsenosti vieme, že dieťa, ktoré prichádza na svet, nie je poľom úplne čistým, ale sú v ňom už zasiate zrnká kúkoľa. Nie je čistou tabuľou, na ktorej by mohli rodičia a vychovávatelia písať, čo sa im zachce. Pritom však vieme, že v dieťati je aj veľa dobra, veľa dobrých zrniečok, ktoré do jeho duše zasial Boh. Neskoršie už záleží len od samotného človeka, či sa vedome a dobrovoľne stane synom a dcérou Boha, alebo synom a dcérou hriechu, Zlého.
Ježiš však učí aj to, že rozhodnutie človeka konať zlo v plnej svojej sile podporuje aj zlý duch, ako to bolo vidieť aj v prípade prvých ľudí. Zlý duch však nie je v svojej moci partnerom Boha. Je skôr okrajovou silou, ktorá pôsobí v celej histórii ľudstva, aby zneužívala dobro a slobodnú vôľu človeka.
My sa často vo vzťahu k zlu, alebo k zlým ľuďom dopúšťame troch omylov.
Sú ľudia, ktorí snívajú o čistom láne pšenice. Chceli by vybudovať spoločnosť len z dobrých ľudí. Myslia si, že je možné vybudovať raj na zemi. Takúto spoločnosť nie je možné vytvoriť. A aj keby sa vytvorila nejaká skupina vyvolených ľudí, je veľký predpoklad, že aj tam zlo zaseje svoje zrno.
Iní sa rozhodnú bojovať všetkými silami proti zlu. V nezdravej ambícii sú presvedčení, že dokážu vykoreniť zlo na zemi. Po rokoch úsilia sú často znechutení a cítia, že už nemajú viacej síl. Majú pocit, akoby svoj život prehrali. Neraz sa stáva aj to, že sami začnú robiť zlo.
Sú však aj takí, ktorí ľudí delia na dve časti. Na jednej strane sú ľudia dobrí, šľachetní a nábožní a na druhú stranu určia ľudí, podľa nich zlých, hriešnych, nemorálnych. Títo ľudia, ktorí radi vytvárajú tábory vyvolených a zatratených, nevedia o jednej skutočnosti. Neraz totiž práve v tých „dobrých spoločnostiach“ vyrastie kúkoľ a v tých „hriešnych spoločenstvách“ vyrastie pšenica.
Tieto tri skupiny ľudí akoby zabúdali na slová Ježiša: „Nechajte oboje rásť až do žatvy“ (Mt 13, 30). Aký je teda názor Ježiša na náš vzťah k zlu? Máme mať k zlu ľahostajný vzťah? Má nám to byť úplne jedno, že je vo svete zlo? Akú koncepciu, aký postoj, aké riešenie nám ponúka Kristus?
Ježiš nás učí, aby sme mali pravdivý pohľad na svet. Do konca sveta zlo bude existovať. Vždy budú ľudia, ktorí vedome a nevedome budú robiť zlo. Pred zlom si nemáme zatvárať oči. Treba poznať, ako zlo vzniká a rastie. Premena sveta však nespočíva v tom, že všetku energiu vynaložíme na boj proti zlu. Ona spočíva v inom. Všetko úsilie vynaložíme na to, aby v nás rástlo dobro. A to dobro musí v nás rásť, aj keď naším susedom bude zlo. V spoločenstve apoštolov bol ako kúkoľ zasiaty Judáš. Ježiš ho mohol vyrvať ešte na začiatku. Predsa tak neurobil. Neurobil tak preto, lebo chcel, aby apoštoli dozrievali v susedstve srdca, v ktorom vyrástlo zrno zla. On sám dokázal celé mesiace žiť v blízkosti zradcu. A keď sa na kríži z Ježišovho srdca vysypalo zrno spásy pre celý svet, v tom istom čase z Judášovho srdca vypadá kúkoľ zla. Bola to hodina rozdelenia kúkoľa od pšenice. A takúto hodinu si aj Boh rezervoval na čas žatvy, na koniec sveta.
V dávnych dobách bolo zvykom pomstiť sa nepriateľovi tak, že mu niekto zasial kúkoľ na pole. My, kresťania, žime ináč. Rozsievajme všade dobro a lásku.