23. nedeľa v Cezročnom období – rok A
Na náš život majú vplyv aj napomínania. Ak nad sebou rozmýšľame a máme pocit, že sme niečo v živote dokázali, je to aj zásluha napomínania. Máme radosť, že sme niekedy v detstve alebo v mladosti poslúchli svojich rodičov, učiteľov alebo kňazov. Môžeme mať aj opačné skúsenosti. Možno si vytýkame, že náš život by bol býval radostnejší, keby sme boli v niektorých chvíľach poslúchli našich vychovávateľov.
Aj Ježiš používal napomínanie ako výchovný a formačný prostriedok.
Ide v intenciách svojho Otca. V Starom zákone čítame, že napomínanie patrilo aj k prejavom Boha. On často napomínal svoj národ. Robil to priamo alebo prostredníctvom vyvolených mužov. Patriarchovia, Mojžiš, sudcovia a proroci napomínajú národ v mene Božom. Napomínaním chce Boh pomôcť národu, aby splnil svoje poslanie. Aby si Izraeliti zachovali svoju autentičnosť a vieru.
Ježiš v tom pokračuje. Karhá farizejov, usmerňuje názory apoštolov, napomína ľud, aby sa pripravil na príchod Božieho kráľovstva. Je si vedomý, že jeho láska k človeku musí mať aj túto, nie práve najpríjemnejšiu, črtu. Je to súčasť jeho výchovného a spásneho pôsobenia.
Právomoc napomínať dáva Ježiš aj svojim veriacim. Čítame: „Keď tvoj brat zhreší, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami.“ Dovoľuje to v rámci cirkevného a bratského spoločenstva. My by sme sa mohli z toho radovať. Veď tak radi karháme. Tak radi sa zaujímame o život iných. Tak radi objavujeme slabosti a hriechy spolubratov a spolusestier. Je to príjemné počúvať, že Kristus nám to ešte legalizuje. Je to ale naozaj dôvod na radosť? Nie je. Keď nám Ježiš dáva právomoc napomínať, dáva nám s ňou aj veľkú zodpovednosť a vyžaduje splnenie niektorých predpokladov.
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že dnes sú ľudia viac ako inokedy veľmi precitlivelí na svoju osobu. Dnes sa už aj malé dieťa v škôlke urazí, ak ho učiteľka napomenie. Urazia sa aj jeho rodičia, keď im to doma povie. Dnes sa človek pokladá za slobodného a nedotknuteľného. Nedovolí, aby sa hocikto doňho staral. Zároveň tento sebavedomý človek je tak psychicky zraniteľný a labilný, ako nebol nikdy predtým. Nevie si rady so svojím životom.
Ak mu chceme pomôcť alebo ho chceme napomenúť, treba použiť metódu sv. Pavla. On nám radí: „Bratia, nebuďte nikomu nič dlžní okrem vzájomnej lásky.“ Dnešný človek odmieta napomenutia, ale je vnímavý na lásku. On chce cítiť, že niekomu na ňom záleží. Nie preto, aby ho karhal, aby mu moralizoval, ale aby ho mal rád takého, aký je. My nemusíme súhlasiť s jeho životnými postupmi, ale ak mu to dáme hneď najavo, tak to cíti ako útok na svoju suverenitu. Ľudia si často uvedomujú svoje omyly, ale chcú sa oni k tomu vyjadriť. Ak pocítia teplo lásky, sú ochotní svoj život „otvoriť“ a zdôveriť sa. Potom sú pripravení prijať aj náš názor, prípadne napomenutie.
Vo vzťahu k iným ľuďom, v snahe im pomôcť, by sme sa nemali spoliehať len na vlastné sily a skúsenosti. Nehovorme Bohu: Bože, ja ti niekoho získam. Ja mám na to, aby som to dokázal. Viac sa modlime za bratov a sestry, ktorým chceme pomôcť oslobodiť sa od hriechu. Prosiť Ducha Svätého, aby nám pomáhal pri hľadaní najsprávnejších spôsobov v našom jednaní. Prosme o trpezlivosť. Človeka nezmeníme hneď, ako si to my predstavujeme. Niekedy je to dlhá cesta neúspechov a nádejí. A ak sa nám aj podarí niekoho napomenúť, ak nás on aj poslúchne, ani potom sa nemôžeme prestať zaňho modliť.
Osvedčená duchovná zásada nás učí, že vždy, keď chceme niekoho zmeniť, mali by sme začať od seba. Sami seba sa musíme často pýtať, či žijeme tak, ako to od nás žiada Ježiš a Cirkev. Aj zlý kresťan môže vidieť smietku v oku svojho brata, ale dovolí mu on, aby mu ju vytiahol? Azda mu umožní, aby sa priblížil k jeho oku? On vidí v jeho oku brvno alebo zakalenosť alebo slepotu a nemá záujem o pomoc. K požiadavke našej osobnej duchovnosti patrí aj naša ochota prijímať napomenutia. Ak my nedáme nikomu právo na napomenutie, ak sa cítime dotknutí napomenutím, potom ani my nemáme právo napomínať iných.
Ak nám Ježiš dovolil napomínať a karhať, tak nám nedal do rúk zbraň, ktorou môžeme strieľať na iných. Dal nám do rúk dôveru a zodpovednosť. Záleží už len od nás, či to pochopíme v duchu Kristovom, alebo podľa svojich predstáv. Či budeme strieľať, alebo v láske a pokore pomáhať.
Napomínanie doma i v škole
Pochádza od nástupcu Don Bosca na čele saleziánskej rodiny. Vychádza teda zo špirituality tohto velikána výchovy mladého človeka. Volá sa Desatoro Don Ruu o napomínaní.
- Opakuj veľmi často to isté upozornenie chybujúcemu, pretože sa nikto nestane dokonalým naraz. Opakovať nie ako prejav netrpezlivosti – kedy už budeš taký ako máš byť, ale ako prejav trpezlivosti s chybou dieťaťa.
- Prv, ako začneš jednať, musíš zistiť s najväčšou presnosťou, či pochybenie vôbec existuje a aj jeho rozsah.
- Čakaj na vhodnú chvíľu. Nie hneď! To je hnev, nie napomínanie ako prejav lásky.
- Hovor bez vášnivosti, s pokojom.
- Počúvaj s veľkým záujmom obranu a vysvetlenie chybujúceho.
- Prispôsob dialóg jeho povahe. Aby chápal, čo chceš povedať.
- Nikdy nepokoruj previnilého. To by bola tvoja pýcha. A pýcha nie je láska. Pričom, ako hovoríme, napomínanie je prejav lásky.
- Zachovaj najprísnejšie mlčanie o poklesku. Nemyslím, že by rodičia navzájom nemali hovoriť o problémoch svojich detí, ale veľmi často treba mlčať i pred partnerom. O druhých ľuďoch, či deťoch ani nehovorím…
- K chybujúcemu zachovaj rovnakú lásku a dôveru, ako pred chybou. Jedna z najťažších vecí, ale aj najpovzbudzujúcejších.
- Pochvala je ako balzam na poklesok. Samozrejme nie za chybu – ale ukáž, že okrem chyby vnímaš i dobré veci, pekné stránky.
Čo keby sme sa počas nasledujúceho školského roka aj my, dospelí viac učili. Myslím, že predmet „Napomínanie ako prejav lásky“ totiž nikto z nás nezvláda na jednotku. Dajme sa teda „zviesť“ a učme sa napomínať. Učme sa skutočnej láske… Amen.