Veľkou slávnosťou v rodine je svadba, preto keď vás na ňu pozvú, dlho sa pripravujete. Zháňate vkusné a pekné šaty, kyticu pre nevestu, kvalitnú fľašku pre ženícha a samozrejme, nachystáte aj peňažný dar, aby si novomanželia mohli po svadbe kúpiť, čo potrebujú do domácnosti. A ako sa približuje dátum sobáša, bývate viac a viac napätí a plní očakávania, ako to všetko dopadne.

    Dnešné evanjelium nám rozpráva o svadbe, ako prebiehala za Ježišových čias. Do toho rozprávania však vkladá aj správu o Jeruzaleme, o slávnom a veľkolepom meste, ktoré neprijalo prorokov ani Božieho Syna, kvôli čomu bolo potrestané. A keďže odmietlo Božiu ponuku, vyvolil si na svadobnú hostinu kohosi úplne iného. Podľa starého orientálneho zvyku svadobný otec poslal každému pozvanému rúcho, v ktorom si mal zasadnúť k svadobnému stolu. Keď rúcho nemal, bolo zle. Aj neznámy pán z dnešného evanjelia, rúcho kdesi premrhal, preto ho vyhodili zo svadobnej hostiny.

    My všetci v tejto chvíli cítime, že podobenstvo z dnešného evanjelia dotýka sa tak nás, ako aj celého národa. Boh poslal svadobné rúcho izraelskému národu, ktorého symbolom bolo pyšné a majestátne mesto Jeruzalem. Izraeliti však pohrdli svadobným rúchom, odvrátili sa od Boha, žili hriešne, nebrali vážne varovania prorokov, a ani Božieho Syna, a preto ich Boh zavrhol. Keď nestál oň izraelský národ, podal svadobné rúcho iným národom, a tak ho dostal aj náš národ – slovenský národ, ktorý spočiatku bol zbožný, o čom svedčí aj množstvo kostolov a kaplniek, postavených v každom meste a dedine. Keby sme však teraz mali možnosť ich všetky ponavštevovať, zistili by sme, že mnohé zívajú prázdnotou, sú v havarijnom stave, ba mnohé už ani neplnia náboženskú funkciu. Zistili by sme, že aj náš národ, ako ten izraelský, sa začal odvracať od Boha a mohli by sme toto konštatovanie aj zovšeobecniť, že národy Európy sa odvracajú od Boha, a preto si pozýva národy Afriky a Ázie, kde náboženstvo prežíva obrovský rozmach. Vidno to na preplnených kostoloch, duchovných povolaniach, množstve mladých veriacich… A je dosť možné, že o niekoľko desaťročí práve z týchto krajín budú do Európy prúdiť misionári, čo vždy bývalo naopak.

    Poviete si: Tak to je hanba… Ale čo s tým? Tu musíme začať pracovať každý od seba, lebo každý z nás dostal svadobné rúcho, ktoré mu Boh odovzdal pri krste. Svadobným rúchom je dobrý kresťanský život a svadobnou hostinou je večnosť. A keďže pri krste sme sa stali kresťanmi katolíkmi, máme žiť tak, aby sme získali večný život.

    O kresťanskom živote sa veľa popísalo, pohovorilo, veľa sme o ňom počuli, čítali, a vlastne aj každý príhovor počas svätej omše je naň zameraný. Pokúsme sa stanoviť si konkrétne úlohy pre svoj osobný život. Má byť preniknutý dennou modlitbou a rozjímaním, prijímaním sviatostí, vzdelávaním sa vo viere a snahou o dobré medziľudské vzťahy.

    Možno sa vám to zdá ošúchané a opočúvané, veď stále sa hovorí o tom istom. Lenže jediná a správna cesta je, začať nápravu a obnovu života od seba, od svojej rodiny, od svojho okolia, od svojho spoločenstva…, čo je zároveň aj jediný spôsob, ako posilniť národ a vrátiť ho k jeho kresťanským koreňom, k dedičstvu našich otcov. Potom sa začnú opäť postupne zapĺňať naše kostoly a budú do nich prúdiť opravdiví kresťania katolíci, a nie iba dajakí anonymní návštevníci, ktorí si tam zo zvyku chodia odstáť nedeľnú svätú omšu.

    Počas stretnutia katechétov rozprávala jedna z nich príbeh, ktorý zažila v škole cez prestávku. Prišla za ňou tretiačka a pýta sa:

    – Teta, vy ste katechétka?

    – Áno, odpovedá.

    – Teta, chodíte aj do kostola?

    – Pravdaže.

    – Fííí, to sa ale máte!

    – Prečo? opýtala sa.

    – Pretože ja tam chodiť nemôžem, lebo mamička mi to zakázala a oteckovi je to jedno.

    – A rada by si chodievala?

    – Veľmi rada, lebo spolužiačky, ktoré sa teraz pripravujú na tú „oblátku“ mi rozprávali, aké zaujímavé veci sa učia na náboženstve a ja o nich nič neviem. Aj by som sa tam rada prihlásila, ale rodičia nechcú. Čo mám robiť?

    Keby teraz Ježiš medzi nami urobil kontrolu svadobných šiat, koľkí by sme museli odtiaľto odísť? Koľko detí je nepokrstených, bez sviatostí? Koľko mladých ľudí žije v cudzoložstve, hoci im nič nebráni, aby si svoj vzťah dali do poriadku aj pred Bohom a Cirkvou? Koľkí zbožní rodičia plačú nad svojimi deťmi a vôbec nechápu, ako sa tak mohli odvrátiť od Boha, hoci doma boli vedení vo viere?

    Snažme sa o zmenu života, a keďže zmenu máme začať od seba, odprosme najskôr našich blížnych:

    – Bratia a sestry, odpustite nám, že nežijeme tak, ako od nás očakávate!

    – Odpustite, že nie sme svätí kňazi!

    – Odpustite, že nie sme horliví laici!

    – Odpustite, že nie sme opravdiví kresťania!

    A ty, Bože, pomôž nám nájsť tvoju podobu v nás!