Ako často sa sťažujeme na dobu, v ktorej žijeme? Kritizujeme mládež, tovar v obchodoch, politiku… Ale keď sledujeme históriu, zistíme, že časy sa skoro ani nemenia, že svet je rovnaký už dvetisíc rokov, lebo stále je hlad, chudoba, nezamestnanosť, vojny… Kohosi možno napadne myšlienka, či Ježiš to nemohol zmeniť, napríklad tak, že by odstránil zlých ľudí a tým by pretvoril svet.

    Podobné myšlienky možno trápili aj Jána Krstiteľa, a preto poslal za Ježišom svojich učeníkov s otázkou: Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?

    Nás snáď táto otázka aj zaskočí, že práve Ján Krstiteľ ju položil Ježišovi. Lenže sa mu nečudujme, veď sedel vo väzení, kde mal čas premýšľať a práve tu si mohol v hlave zrovnať všetky proroctvá, ktoré sa na Ježiša vzťahovali. Proroci ho opísali ako toho, ktorý má v rukách vejačku, aby vyčistil humno, hovorili o sudcovi, ktorý spáli zlých v neuhasiteľnom ohni… A tieto proroctvá prebral aj sám Ján a takto opisoval Mesiáša.

    Ježiš sa však prejavuje ako pravý opak. Nikoho nesúdi, neodsudzuje, netrestá, nehádže do neuhasiteľného ohňa, nemá sekeru, a ani vejačku. Naopak, učí o pokoji, uzdravuje, potešuje, odpúšťa, slúži, miluje… A keďže bol iný, ako si ho Ján predstavoval, posiela svojich učeníkov, aby zistili či je Mesiáš. Ježiš na ich otázku nereaguje podráždene, ale odpovedá pokojne a jasne: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší. Touto odpoveďou dáva na vedomie, že aj tieto vlastnosti o ňom proroci predpovedali, a teda bolo by zlé, ak by sa na ňom niekto pohoršil, kto by snáď od neho čakal iné prejavy ale správanie.

    Týmto gestom Ježiš odpovedá na prvé otázky, ktoré odzneli v našom rozjímaní: Nemohol zmeniť svet? Nemohol odstrániť zlých ľudí? Aj mnohí z nás žijú v predstavách, že Ježiš mal urobiť poriadky a mal nechať po svete chodiť iba dobrých a spravodlivých ľudí. Potom by sa vyriešili problémy vo svete, prestal by hlad aj vojny. Lenže Ježiš na tieto naše úvahy reaguje, že je inakší, akoby sme my chceli, lebo necháva rásť kúkoľ aj pšenicu, nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôt nedohasí a prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.

    Teraz musíme s hanbou konštatovať, že Boh je taký láskavý a zhovievavý a naše predstavy a návrhy sú nanajvýš úbohé a nízke. A to je výzva pre nás, aby sme tak pristupovali k blížnym, ako Ježiš a oplývali tými vlastnosťami, akými oplýval on. Len si doznajme, koľko je v nás nenávisti, závisti, zloby? Koľkokrát by sme blížneho najradšej utopili v lyžičke vody! Preto si zoberme z Ježiša príklad a naučme sa odpúšťať, milovať, pomáhať… Koľkokrát nám preukázal láskavosť vo svätej spovedi? On nás neodsúdil za naše hriechy, ani sa nám nepomstil, ale nám odpustil. A keďže všetci potrebujeme jeho odpustenie, musíme to dokázať aj my. Veď jasne hovorí, že ak chceme, aby nám odpustil Boh, musíme odpustiť našim blížnym aj my.

    Francúzsky básnik Jean Richepin napísal báseň s názvom Modlitba popierača Boha. Píše o tom, ako vstúpi do chrámu, kľaká si na studený kameň a takto sa modlí: Bože, ak jestvuješ, zošli smrtiaci blesk na moju hlavu. Bude to trest za moju neveru. Ak ho zošleš a moja duša sa odlúči od tela, zvolám posledným dychom: Skutočne jestvuješ, bola to odo mňa drzosť, že som ťa popieral. A pokračuje: Ale blesk neprichádza. Zdravý môžem vstať a ísť domov. Z toho usudzujem, že nejestvuješ.

    Čo bolo s básnikom ďalej, to nevieme, ale o niekoľko rokov po tejto rúhavej básni priniesli noviny správu o tom, že tento bohorúhač vstúpil v Alžírsku do najprísnejšej rehole Trapistov a až do smrti konal pokánie.

    Uvedomujeme si, aký je Boh láskavý a zhovievavý? On ho nezabil smrtiacim bleskom v chráme, ale dal mu šancu sa zmeniť. Boh nechce zatratených, ale chce spasiť kajúcnych hriešnikov.

    Ako je to so mnou? Dokážem odpustiť blížnemu, keďže aj mne odpustil Boh? Som trpezlivý a zhovievavý?

    Týmito vlastnosťami oplýva môj Boh, musím nimi oplývať aj ja. Som hrdý na to, že mám takého dobrého a milosrdného Otca.