3. pôstna nedeľa – rok A

    Človek všeličo rád počúva. Môže to byť napríklad hudba, rozhlasová relácia alebo niekedy aj klebety. Čo však človek nerád počúva, je „pravda o sebe“. Je to vtedy, keď pravda o ňom mu nerobí veľkú česť.

    Počuli sme jeden z najdlhších evanjeliových úryvkov, aké sa čítajú počas roka. Podrobný opis stretnutia Ježiša so ženou Samaritánkou. Opis má prvky dramatického diela. Pokojný začiatok, vyvrcholenie a radostný koniec. Vyvrcholením rozpravy je chvíľa, keď Kristus prikazuje žene, aby priviedla muža. Žena mu odpovedá: „Nemám muža“. Ježiš na to: „Dobre si povedala: Nemám muža. Mala si totiž piatich mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvojím mužom. Správne si to povedala.“

    Ježiš sa so ženou stretol na rovine horúcej pravdy o jej živote. Žena mohla reagovať dvojakým spôsobom. Povedať Ježišovi, nech sa do nej nestará, alebo dať mu za pravdu. Vybrala si druhú možnosť. Tým, že dala Kristovi zapravdu, otvorila si srdce pre nový vzťah k Bohu. Dovtedy si myslela, že stačí vystúpiť na samaritánsku posvätnú horu Garizim a tam sa klaňať Bohu. Ježiš jej však vysvetlil, že Bohu sa má klaňať v „Duchu a pravde“. To znamená, že nie je dôležité, na akom mieste sa človek klania Bohu, ale dôležitá je kvalita jeho života, s ktorým prichádza pred Boha. Miesto a vonkajšie prejavy vzťahu k Bohu sú len ľudským dodatkom, dôležitý je stav duše alebo srdca. 

    Všeličo by sme chceli vedieť. Chceli by sme viac vedieť o Bohu, o živote a o svete. Dnes, keď počúvame rozhovor Ježiša sa ženou, nemali by sme odmietať poznať pravdu o sebe. Ako žijem? Čo robím? Kam smerujem? Čo chcem dokázať? Aký mám zmysel života? Aké hriechy skrývam? Žijem v Duchu a pravde?

    Ruský filozof a básnik Vladimír Solovjov (1853-1900), bol raz hosťom v jednom kláštore. S jedným mníchom sa rozprával dlho do noci. Po rozhovore sa chcel vrátiť do svojej izby. Na chodbe však bola hlboká tma a nemohol nájsť svoje dvere. Všetky dvere boli rovnaké a nemohol už trafiť ani k mníchovi, s ktorým sa rozprával. Keďže nechcel rušiť prísne kláštorné ticho, rozhodol sa, že sa bude do rána prechádzať po chodbe. Len čo sa objavil prvý záblesk rannej zory, filozof bez ťažkostí našiel dvere svojej izby, okolo ktorých cez noc veľakrát prešiel. Keď neskoršie uvažoval o tejto udalosti, napísal: Podobne je to s tými, ktorí hľadajú pravdu. V čase nočného hľadania chodia okolo nej, ale ju nevidia. Aby ju našli, je potrebné svetlo.

    Aby sme aj my našli a poznali pravdu o sebe, potrebujeme svetlo. Tým svetlom pre nás je Ježiš a jeho slovo. Len v ňom, ak chceme, môžeme nájsť pravdu o sebe. Ak toto Svetlo odmietneme, odmietneme aj pravdu o sebe. Budeme stále tí, ktorí veria len tej „svojej pravde“. V tejto svojej pravde si bez problémov odôvodníme svoje hriechy, svoje nečestné postoje, svoju nenávisť, všetky svoje zlé skutky. Môže to ísť až tak ďaleko, že nadobudneme presvedčenie, že len Boh a my sme dokonalí. Tak ako v civilnom súde nie je možné, aby jedna osoba bola aj sudca aj obhajca, tak to nie je možné ani v osobnom živote. Lebo každému je bližšie sám seba obhajovať ako súdiť. Preto potrebujeme svetlo, potrebujeme normu, potrebujeme zrkadlo, v ktorom sa vidíme. Potrebujeme Ježiša, aby sme ho počúvali a nasledovali v tom, čo povedal aj v dnešnom evanjeliu: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“

    V týchto dňoch sa nám ponúka stretnutie s Ježišom medzi štyrmi očami vo sviatosti zmierenia. Pristupujem k tejto sviatosti s úprimnou túžbou poznať pravdu o sebe? Ježiš nás nechce v tejto sviatosti podceňovať a ukázať nám, akí sme zlí. On nám chce pomôcť, tak ako Samaritánke, aby sme žili v Duchu a pravde. Chce nás priviesť k poznaniu, že nestačí, ak si splníme nejaké náboženské úkony, a pritom nám vôbec nezáleží na akosti nášho života. On chce, aby naše veľkonočné spovede neboli len splnením cirkevnej požiadavky, ale aby boli podnetom pre opravdivú zmenu života. Lebo len v zmenenom živote, v novom živote, v duchovnom živote budú mať zmysel všetky naše vonkajšie náboženské prejavy.

    Možno sa nám stane, že nielen tu v kostole, ale aj inde sa dozvieme pravdu o sebe. Nie všetci, ktorí sa o nás vyjadrujú, musia mať pravdu. Ak nám ale povie pravdu napríklad naša matka, náš otec, naša žena, náš muž, náš súrodenec, náš dobrý kolega, náš dobrý spolužiak, náš duchovný otec, nezarmucujeme sa. Ich ústami hovorí tiež Ježiš.