A. D. 2014 - ROK SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE (3/2014)

Druhá bolesť  - Útek do Egypta

    Mesiacom marec mariánskeho roka 2014 pokračuje deväťmesačná prípravná novéna na zverenie Slovenska pod ochranu Sedembolestnej Panny Márie, ktoré sa uskutoční 15. septembra 2014 v šaštínskej Bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Úmysel ružencového desiatku na mesiac marec, na ktorý sme sa modlili dnes pred svätou omšou sme mali :  za všetkých ľudí vyhnaných z domova, emigrantov, utečencov, prenasledovaných; za všetkých „vnútorných emigrantov“ osamelých uprostred množstva ľudí.

    Pred chvíľou sme si vypočuli Evanjelium dnešnej druhej marcovej nedele  (Mt 4, 1-11), v ktorom sme čítali ako Duch vyviedol Ježiša na púšť, kde sa štyridsať dní a  štyridsať nocí postil a keď vyhladol, pristúpil k nemu pokušiteľ a na tri razy ho pokúšal, aby ho odradil od utrpenia pre spásu ľudstva a aby ho zosmiešnil. Najskôr mu povedal, že keď je Boží Syn, nech povie kameňom, čo tam boli, aby sa premenili na chleby. Potom ho diabol postavil na chrámovú vežu  a vravel mu, že keď je  Boží Syn, nech sa vrhne dolu lebo vraj je napísané: .“Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.“,- teda zlý duch cituje aj Sväté Písmo -, a do tretice ho diabol vzal na jeden vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“

    Teda pokúšal ho, aby použil a zneužil svoju Božskú moc a aby ukázal, ako senzačne vie vyčariť telesný pokrm bez toho aby naň trebalo pracovať – a zlý duch dnes aj nás týmto pokúša: nepracovať a pritom dobre papať - , potom aby urobil ďalšiu senzáciu a postaral sa svetu o zábavu: ako cirkusant zoskočí z veži a netreba mu ani sieť, lebo zrovna z neba anjeli ho zachytia, aby sa nedolámal (a čo keď ho anjeli predsa nezachytia?), a napokon zlý duch Božiemu Synovi luhá: Toto všetko ti dám, ako by on bol pánom a všetko vlastnil, a chce Božieho Syna pokoriť, aby sa pred ním klaňal a on aby sa Ježišovi mohol rehotať do tváre.

    A sme videli, ako Ježiš zlého ducha odbíja - a to vo všetkých troch prípadoch slovami Svätého Písma, teda Božím Slovom. - „Napísané je: ‚Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst; - „Ale je aj napísané: ‚Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.‘“ – a „Odíď, satan, lebo je napísané: ‚Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.‘“ A vtedy, píše evanjelium, ho diabol opustil a prišli anjeli a mu posluhovali.

    Tým, že Ježiš nepodľahne pokušeniu satana a Božím slovom čelí jeho útokom, nás učí, aké dôležité je aj pre nás toto Božie Slovo poznať, prežívať jeho pravdivosť a dôležitosť pre našu spásu: riadiť sa ním v živote, čerpať z neho silu v ťažkostiach a používať ho ako mocnú zbraň v bojí o našu spásu s mocnosťami a temnosťou zlých duchov. „Voláme sa légia, lebo je nás mnoho – hovoria démoni z posadnutého Ježišovi.

    Svätý Otec František hovorí o prijatí a uskutočňovaní Božieho slova nasledovne: „Strážiť Božie slovo znamená prijať ho do nášho srdca, pričom je nevyhnutné pripraviť si naše srdce na jeho prijatie. Vždy meditovať nad posolstvom dnešného slova, vnímajúc dianie v živote okolo nás. Toto činila Mária počas úteku do Egypta  i na svadbe v Káne Galilejskej, keď sa pýtala na zmysel tých udalostí. Hľa,  záväzok pre kresťanov: prijať Božie slovo a myslieť na jeho dnešný zmysel.“

    Drahí bratia a sestry, a teraz vnímajme trochu aj mariánsky rozmer tohto evanjelia. Sme videli, že Ježiš v reakcii na diablovo pokúšanie na púšti reaguje aj slovami, že človek žije „z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“. Ježiš už v detstve mohol vidieť na  svojich rodičoch, čo tento život z Božieho slova znamená. Jeho matka Mária už pri zvestovaní vyznala nech sa mi stane podľa tvojho slova. Jozef počúval toto slovo a podľa neho ako muž činu aj konal. Útek do Egypta i návrat z neho do domoviny sa udial na základe viery v Božie slovo a na základe prijatia jeho impulzu konať. Na púšti sa ho snažil morálne zničiť ten istý diabol, ktorý sa ho snažil fyzicky zničiť prostredníctvom Herodesa. Vtedy ho zachránili rodičia odovzdaní Božiemu slovu, teraz odráža útok zlého ducha on sám svojim slovom, slovom Syna Božieho. V Káne Galilejskej vyzve Panna Mária všetkých počúvať a vykonať Ježišove slová, čiže urobiť všetko, čo im povie.

    A napokon sa vráťme k téme dnešnej druhej marcovej nedele. V čom spočíva druhá bolesť úteku  do Egypta: To, čo bolo v rámci prvej bolesti predpoveďou v jeruzalemskom chráme z úst Simeona,  sa v druhej bolesti z úst Herodesa stáva naliehavou a drastickou skutočnosťou. Obsahom druhej bolesti je  vedomie Panny Márie ako Matky, že: 1. niekto chce siahnuť na život jej dieťaťa; 2. namiesto pokojnej výchovy musí svoje dieťa zachraňovať útekom mimo domoviny, musí s vlastnou rodinou zdieľať osud bezdomovcov, exulantov, vyhnancov; 3. musí pretrhnúť domáce vzťahy a kontakty v záujme záchrany toho najvzácnejšieho kontaktu a vzťahu, vzťahu k Synovi; 4. dozvedá sa o vyvraždení neviniatok, z ktorých jedným mal byť  aj jej Syn.

    Drahí bratia a sestry, pred modernými Herodesmi mládežníckej demoralizácie možno úspešne  zutekať iba do rodinného kruhu. Len záchranná zóna rodičovskej lásky dovolí dieťaťu zvnútorniť si všetky tie hodnoty, ktoré im potom ten okolitý svet nemôže zobrať. Vnútrorodinné dôveryplné zdieľanie – nie iba suchopárne esemesky, odosobnené maily či odkazy na chladničke - ale naozaj osobné zdieľanie uvoľňuje z najhlbšieho jadra človeka vedomie prijatia a istoty milovaného Božieho dieťaťa. Lebo jestvuje aj iná, nie priestorová emigrácia. Vnútorná emigrácia uzavretosti pred nezáujmom okolia, útek do samoty uprostred masy ľudí. Napríklad zástup nechcených detí, prijatých fyzicky pod srdce bez prijatia do srdca, odmietaných vzťahovo, psychologicky, duchovne. Ján Pavol II. k tomu hovorí: „Rodinu treba znova ponímať ako svätyňu života. Ona je skutočne svätá. Je miestom, na ktorom môže byť život, primerane prijatý ako Boží dar, kde sa mu dostáva záštita proti rôznym náporom, ktorým je vystavený, a kde sa môže rozvíjať tak, ako to vyžaduje pravý ľudský rast. Proti takzvanej kultúre smrti rodina predstavuje sídlo kultúry života.“ (Encyklika pápeža Jána Pavla II. Centesimus Annus , č. 39)