1. január - Bohorodička

    Úcta k Panne Márii v živote Cirkvi prešla mnohými úskaliami a je zásluhou svätých otcov, ktorí vedení Svätým Duchom obhajovali opravdivú mariánsku úctu. Bohorodička má zvlášť  privilegované miesto v kulte starodávnych východných cirkví, ktoré sa prejavuje neporovnateľným bohatstvom sviatkov a hymnov.

    V nasledujúcich riadkoch chceme podať krátky dejinný prierez mariánskej úcty v spojitosti s titulom  Bohorodička , ktorý právom prináleží Panna Márii a bol potvrdený na Efezskom sneme, ktorého 1670 výročie si tohto roku pripomíname.

    Pannu Máriu, Matku Ježiša Krista, Bohorodičku si kresťania vždy uctievajú. Počiatky mariánskej úcty siahajú veľmi hlboko do kresťanského staroveku. Svätý Otec Pavol VI. v „Cultus marialis“ zdôraznil jasne dôležitosť tejto úcty, keď povedal: „Úcta Cirkvi k blahoslavenej Panne Márii patrí do samej podstaty kresťanského kultu.“ Už v živote prvotnej cirkvi badať, že hlavnými piliermi náboženského života bola viera v Ježiša Krista a úcta k Matke Božej.

    Základným prameňom, ktorý nám hovorí o pozemskom živote Panny Márie je Písmo sväté predovšetkým Nového zákona. Nepodáva nám síce jej ucelený životopis, ale pomáha nám bližšie poznávať tú, ktorá bola od večnosti vyvolená Bohom stať sa Matkou Jeho Syna.  V dejinách Cirkvi od počiatku možno zreteľne badať určitý vývin tejto mariánskej úcty. Mariánska tematika sa stala predmetom teologických diskusií, v ktorých cirkevní otcovia vysvetľovali poslanie Panny Márie v dejinách spásy. Medzi prvými boli: sv. Justín, sv. Irenej a Tertulián. Panna Mária je u nich nazývaná „druhou Evou“ a v tejto paralele pokračovali aj ďalší otcovia napríklad sv. Augustín, ktorý napísal: „Skrze Evu prišla smrť, skrze Máriu – druhú Evu, prišiel život a spása.“ Veľkým ospevovateľom Panny Márie bol predovšetkým sv. Efrém Sýrsky, ktorého môžeme smelo nazvať „mariánsky otec“. Tento ospevovateľ Márie píše: „Tys druhá po Bohu, teba len tvoj tvorca prevyšuje.  Nijaká svätosť, nijaká dokonalosť nechýba. Si úplne plná Božej milosti.“

    Svätí otcovia však jasne rozlišovali medzi poslaním Ježiša Krista a úctou k Matke Božej. Sv. Ambróz hovorí:   „Mária bola svätyňou Boha, ale nie Bohom svätyne a preto iba Tomu prináleží poklona, ktorý v tej svätyni pôsobí!“ .

    Hoci úcta k Panne Márii bola veľká, ako o tom svedčia slová sv. Gregora Naziánskeho, ktorý píše:  „Kto neuznáva svätú Mária za Bohorodičku je ďaleko od Boha“ ,  predsa však v dejinách Cirkvi v staroveku vznikol veľký klam, ktorý upieral Panne Márii Božie materstvo. Na začiatku 5. storočia, keď sa stal patriarchom v Carihrade Nestórius, začal verejne vo svojich kázňach upierať Panne Márii titul Bohorodička – grécky „Theotokos“. Hlásal, že vraj jej patrí iba pomenovanie „Christotokos“, lebo  je matkou Krista – iba ako človeka, nie matkou vteleného Syna Božieho. Takéto učenie spôsobilo veľký rozruch v celom kresťanskom svete. Zvlášť sv. Cyril Alexandrijský vystúpil veľmi zanietene proti nesprávnemu učeniu Nestora. Pretože na obidvoch stranách vznikli mnohé nedorozumenia, z toho dôvodu bol zvolaný do Efezu v roku 431 cisárom Teodóziom snem ako tretí v poradí – poznáme ho ako Efezský snem – 3. všeobecný. Na tomto sneme hneď na prvom zasadnutí otcovia pod predsedníctvom sv. Cyrila Alexandrijského odsúdili nesprávne učenie Nestória. Veriaci ľud v Efeze s radosťou prijal rozhodnutie snemu, že Panne Márii právom patrí titul  „Theotokos“ , lebo je opravdivou Bohorodičkou a definoval túto pravdu takto:  „Svätá Panna Mária je Bohorodičkou (Theotokos), lebo ona podľa tela porodila z Boha pochádzajúce vtelené Slovo.“   Efezský snem tak vošiel do dejín ako snem v znamení Presvätej Bohorodičky.

    Nezabúdajme, že opravdivá  mariánska úcta nás učí poznať úlohu Panny Márie v dejinách spásy a zároveň nás privádza bližšie ku Kristovi.