Zelený štvrtok
V tejto chvíli si nevieme predstaviť, ako by existovala Cirkev bez sv. omše a sv. prijímania a ako by sme existovali my sami.
Ježiš pri Poslednej večeri odovzdal Cirkvi dva veľké dary: svoje Telo a sviatosť kňažstva. Ako všetko iné aj tieto dary boli prejavom jeho veľkej lásky k nám. Dáva nám ich vo chvíli, keď mocní Jeruzalema uvažujú, ako ho chytiť a zabiť, keď je už pripravený kríž, na ktorom ho má čakať potupná smrť. On v tejto atmosfére nenávisti nám chce zanechať to, čo má najcennejšie a najvzácnejšie: svoje Telo a Krv, aby sa mohol na všetkých oltároch sveta každý deň obetovať za nás.
Preto po slovách premenenia apoštolom prikazuje, aby to isté robili na jeho pamiatku. Tým zariaďuje, aby jeho prítomnosť a nekrvavá obeta pokračovala do konca sveta. Prečo to Ježiš takto zariadil, vysvetľuje v slávnej 6. kapitole Jánovho evanjelia: “Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky... Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život... Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom”. Aby sa mohli tieto slová naplniť, chcel mať Ježiš kňazov, ktorých sviatostná moc bude spôsobovať zázrak premenenia chleba a vína na jeho Telo a Krv.
A tak môžeme čítať v Skutkoch apoštolských, že sa kresťania po zoslaní Ducha Sv. spolu s apoštolmi schádzali “na lámaní chleba a na modlitbách” (2, 42). Lámanie chleba označovalo slávenie Eucharistie, sv. omše. Sprítomňovanie si Kristovej obety a prijímanie jeho tela spôsobovalo, že kresťania s láskou chválili Boha, mali sa navzájom radi a boli ochotní za Krista obetovať svoje životy.
To pokračuje v celých dejinách Cirkvi až dodnes. Akokoľvek sú jej dejiny zaujímavé, dramatické a poučné, nepochopíme ich, ak by sme všetko vysvetľovali len z vonkajšieho pohľadu jednotlivých dejinných udalostí. Naše dejiny sú vybudované na nevyčísliteľnom množstve sv. omší, ktoré odslúžili kňazi, na nevyčísliteľnom množstve sv. prijímaní, ktoré prijali veriaci, na nevyčísliteľnom množstve kostolov, ktoré boli vybudované preto, aby mal Ježiš a jeho veriaci miesto na slávenie Eucharistie. Ježiš v podobe chleba a vína dával a dáva Cirkvi neprestajne vnútornú silu a dynamiku, neustále ju posväcoval a obnovoval, aby obstála v každej dejinnej fáze, či už v slobode alebo v prenasledovaní.
Viacerí z vás ste už navštívili baziliku sv. Petra vo Vatikáne. Aspoň ja som bol očarený jej mohutnosťou, umeleckými skvostami a celou jej neopakovateľnou atmosférou. Približne v strede baziliky vpravo, je kaplnka Najsvätejšej sviatosti. Tam, keď vstúpi pútnik, alebo turista, ocitne sa ešte v krajšom svete. Je tam na oltári Najsvätejšia sviatosť, pred ktorou si veriaci ľudia kľaknú a pociťujú zážitok z prítomnosti Ježiša Krista. Ak by tam táto kaplnka nebola, tak by sme z chrámu mohli odchádzať s názorom, že celá bazilika je postavená preto, aby sa preslávil pápež Július II., na ktorého podnet sa začala stavať, alebo architekti a umelci Bramante, Bernini a Michelangelo, ktorí projekt realizovali. Ale práve prítomnosť sviatostného Ježiša v kaplnke nás presvedčuje, že on stojí za týmto dielom, že bolo vybudované kvôli nemu, že on je tým duchovným základom celej stavby, ktorá takým vznešeným spôsobom symbolizuje veľkosť a nádheru Cirkvi.
Zo sveta univerzálnej Cirkvi prejdime do sveta našej farnosti a nášho života. Tak ako bol Ježiš prítomný pri Poslednej večeri, tak ako je prítomný vo Vatikáne, tak je prítomný aj v našom chráme. V našej farnosti nie je svätejšie miesto, ako svätostánok nášho chrámu. Ak by tu nebolo toto sväté miesto, kto vie, aké by boli dejiny a prítomnosť našej farnosti. Možno by sme žili ešte na veľmi nízkej ľudskej a kultúrnej úrovni. Bol to práve Ježiš v bielej hostii, ktorý kultivoval a zušľachťoval život našich predkov. Bol to on, ktorý im pomáhal, aby zlo premieňali na dobro, aby egoizmus premieňali na obetavú lásku, aby do pôdy našej farnosti zasadili korene čnostného a hodnotného života. Bolo to množstvo kňazov, ktorí formovali ľudský a kresťanský vzhľad tejto farnosti.
Ak tu dnes môžeme žiť ako ľudia a kresťania, tak je to zásluhou prítomnosti Ježiša medzi našimi predkami. Ak chceme aj naďalej zachovať našu farnosť znesiteľnú pre život a obývateľnú pre ďalšie pokolenia, tak aj my si musíme bytostne uvedomovať a prežívať skutočnosť, že to dokážeme len vtedy, keď budeme veriť v jeho prítomnosť v našom chráme, keď sa mu budeme z celého srdca klaňať, keď ho budeme často prijímať, keď budeme žiť podľa jeho priania. Potom sa nemusíme obávať ani o prítomnosť ani o budúcnosť našej farnosti, keď nás tu už nebude. Hrôzu majme len z toho, aby sa náš vzťah k eucharistickému Ježišovi neoslaboval a v budúcnosti dokonca zanikol. To by bola najväčšia tragédia tak nášho života, ako aj budúcich pokolení v našej farnosti.
Veľa vecí, ktoré si v živote nevieme predstaviť, keď sa ale stanú, musíme sa s nimi vysporiadať. Je to často aj zásluhou toho, že si uchováme živý vzťah k Ježišovi v našom chráme. Poďakujme mu v dnešný večer za obidve sviatosti, ktoré udržujú pri živote Cirkev, našu farnosť a aj nás samých.