Keby som sa vás, bratia a sestry, spýtal, načo Ježiš prišiel na tento svet, iste by ste všetci odpovedali, že nám prišiel predstaviť svojho nebeského Otca, ukázať vzor, podľa ktorého máme žiť a napokon nás prišiel vykúpiť z večnej smrti. To všetko pre nás urobil, aby sme ho mohli nasledovať a kráčať za ním do večnosti.

    Práve dnešné evanjelium nám naznačuje, ako si Ježiš predstavuje jeho nasledovanie. Ktosi ho oslovil: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odpovedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ K inému zasa prehovoril: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo. Z týchto Ježišových slov môžeme si urobiť tri závery:

    – Nasledovanie Krista nie je vždy ľahké

    – Nasledovanie Krista je prvoradé v živote človeka

    – V nasledovaní Krista niet miesta pre nerozhodnosť a zaváhanie

    Ak si duchu teraz poviete, že to teda nie je žiadna slasť, že Ježišove požiadavky sú tvrdé a jednoznačné, máte pravdu. Preto skúsme spoločne nad nimi pouvažovať, aby sme sa aj my dokázali s radosťou pridať k nasledovníkom Krista.

    Mladíkovi Ježiš hovorí o líškach, ktoré majú svoje skrýše, ale On nemá kde hlavu skloniť. Mladý muž iste obdivoval Ježišovu popularitu, možno ho videl urobiť aj dajaký zázrak, počúval svedectvá ľudí, ktorí tvrdili, že tak ako Ježiš hovorí, nehovoril žiaden človek. Preto túžil byť v jeho blízkosti a myslel si, že to je cesta k úspechu a sláve. Ježiš ho však schladil, poukázal mu práve na opačný pól jeho života a popularity: na biedu, nedostatok, opovrhnutie. Naznačil, že jeho nasledovníci musia počítať s chudobou, utrpením i smrťou. Z tohto jasne vidno, že nasledovať Krista, nie je cesta slávy, ale cesta obetovania, zapierania a bolesti.

    Iný zasa chce Ježišove pozvanie k nasledovaniu oddialiť, najprv si doopatruje rodičov a až potom za ním pôjde. Ježišova reakcia je opäť prekvapujúca: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Ohlasovanie evanjelia je u Ježiša na prvom mieste – to je najdôležitejšie. Ďalšiemu zasa hovorí, že pri hlásaní Krista niet miesta na váhanie alebo pochybovanie. Nasledovanie Krista musí byť rozhodné a úplné.

    Čo nám chce Ježiš povedať? Hovorí veľmi otvorene a úprimne, po akej ťažkej ceste treba ísť, keď ho chceme nasledovať. Ťažkosti s nasledovaním Krista nemali iba prví kresťania, má ho aj človek v 21. storočí. Len ten, kto vytrvá pri ňom, si zaslúži meno kresťan a s ním raz slávu v nebi. Boli by sme zlými nasledovníkmi Krista, keby sme v náboženstve a zbožnosti, v chodení do kostola, či v angažovaní sa v rozličných náboženských spolkoch, hľadali popularitu, slávu a výhody. Skutočné nasledovanie Krista nie je jednoduché. Pravá viera je spojená s ťažkosťami, nepochopením, tvrdou prácou na sebe a odriekaním. Komu sa príjemne počúvajú tieto slová? Preto nás Ježiš pripravuje, že každý, kto chce za ním kráčať, nebude to mať ľahké. Zároveň ale dodáva, že ten, kto vytrvá do konca, bude spasený.

    Žijeme v dobe, keď ľudí zaslepilo bohatstvo, kariéra, teplé miesta, neviazaný život. Boh je v ich živote posledný. Ako postupne starnú, začínajú kalkulovať. „Ešte mám na Boha čas. Najskôr postavím dom, kúpim dobré auto, užijem si svet a život, zveľadím svoj majetok. Keď príde penzia, bude na Boha dosť času.“ Koľkí takto alebo podobne uvažujú? Boha nechávajú na penziu! Ale prečo na penziu nepresúvajú iné dôležité veci? Robia veľkú chybu, v svojom živote nespoznajú tie skutočné hodnoty a nik im nedá záruku, že sa penzie dožijú. Nie, Boha nemožno odložiť na „potom“, Boh musí byť prvoradý, v rebríčku našich životných hodnôt musí byť na prvom mieste!

    Napokon nám Ježiš ukazuje, že treba byť celými kresťanmi! Vždy a všade. Koľkí by najradšej Ježiša zavreli iba do kostolov a mimo kostola chcú žiť akoby ani Boha nebolo. Lenže naša viera má byť živá a žitá, má doslova vyžarovať z nášho života. Ježiš jasne hovorí, ako ani on nezaprie pred Otcom toho, kto ho vyzná pred ľuďmi.

    Ako je to u mňa? Som schopný pre Krista i čosi vytrpieť? Je v rebríčku mojich životných hodnôt na prvom mieste? Je vidieť, že som veriaci človek? Nezatvoril som Ježiša iba do kostola?

    Kardinál Newman vo svojej poslednej kázni, ktorú povedal ako anglikán pred konverziou, si položil túto otázku: „Kto je pravým kresťanom?“ Sám si dal na ňu aj odpoveď. „Pravým kresťanom je ten, kto stále túži po Kristovi a jeho príchode. Nie ten, kto túži po zisku, poctách, rozkošiach a moci, ale kto očakáva Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista.“

    Skutočne, je to tak. Byť kresťanom vyžaduje od nás obetu. Vyžaduje dať Bohu prednosť pred všetkým ostatným, a to bez váhania, bez pochybovania. Rozhodne. Len keď budeme takto nasledovať Krista, zacítime v duši pokoj, ktorý nám môže dať len Boh. Všetci dnes počujme Ježišovu výzvu: „Nasleduj ma!“ a vykročme za ním!