20. nedeľa v Cezročnom období – rok C

    Človek má veľa pomocníkov, ktorí mu uľahčujú život. Sú to rozličné elektronické vymoženosti, automobily, výpočtová technika... Ale sú aj takí pomocníci, ktorí mu už odnepamäti pomáhajú prežiť. Sem patrí oheň a voda. Oheň ho vždy zohrial, na ohni si uvaril potravu, oheň mu svietil na cestu. Ale oheň mu spôsobil aj veľa škody, tragédií a nešťastia. Voda mu zasa zahasila smäd, polieval ňou úrodu, umýval sa v nej, alebo si čistil šatstvo. Keď ľudia ešte ani nechyrovali o rozličných moderných výdobytkoch, pomáhali mu oheň a voda.

    O ohni je reč aj v dnešnom evanjeliu: Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!

    Čo si Ježiš predstavuje pod ohňom? Božiu lásku, ktorú priniesol na zem, aby zasiahla všetkých ľudí. Lásku, ktorá vzplanie na kríži a odtiaľ sa bude šíriť po celom svete. Ale nie všetci sa dajú ňou zasiahnuť. Preto sa ľudia rozdelia na dve skupiny: na tých, ktorí dovolia, aby ich Božia láska očistila a tých, ktorí budú chcieť tento oheň zahasiť. Ježiš pripomína, že takéto rozdelenie nastane aj medzi pokrvnými príbuznými. Bude to boj medzi láskou a nenávisťou, medzi Božou mocou a mocou sveta.

    V roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím, a aby odvrátil od seba podozrenie, zvalil vinu na kresťanov. Vtedy sa začalo veľké prenasledovanie, ktorého obeťami sa stali aj apoštoli Peter a Pavol. Mysliteľ Chesterton tieto chvíle komentuje takto: Tí, čo obvinili z podpaľačstva kresťanov, boli ohováračmi, ale popri tom vystihli podstatu kresťanstva. Lebo kresťania boli naozaj tými, ktorí zapaľovali svet ohňom lásky, milosrdenstva a bojom proti zlu. V jeho plameňoch horelo otroctvo, zabíjanie malých detí, ľahostajnosť k slabým a chorým a veľa iných nemorálností. Nemôžeme sa čudovať, že pohanský svet sa bránil proti ohňu Kristovej lásky a postavil proti nemu oheň prenasledovania. Mnohí pohania sa pod vplyvom týchto udalostí stali kresťanmi.

    Ako je to s nami, keď Ježiš hovorí o rozdelení rodín? Je zaiste veľa rodín, kde je cítiť toto rozdelenie: rodičia - deti, manželia, súrodenci, svokrovci, zaťovia - nevesty... Ale je aj mnoho povzbudivých príkladov, kde kresťanský život v rodine dokázal ku Kristovi priviesť aj iných. Napríklad, kresťanský snúbenec ešte pred sobášom pomohol spoznať svojej snúbenici Krista a ona vďaka jeho príkladu sa vyučila vo viere. Spolužiak priviedol iného spolužiaka ku krstu a tým aj ku Kristovi. Matka vymodlila obrátenie svojmu dieťaťu. Manželka s deťmi zasa vymodlili, že otec zanechal alkohol a žije poriadnym životom. Ale nie vždy a všade to takto ideálne dopadne. Je veľa rodín, v ktorých kvôli zdanlivému pokoju sa uzatvárajú tzv. mierové zmluvy s hriechom. Ako? Rodičia miesto toho, aby zásadne odsúdili hriechy svojich detí, postupne im už odmalička ustupujú, len aby bol pokoj, aby sa dieťa neurazilo, aby nebolo ešte horšie. Preto potom v dospelosti súhlasia, aby ich dieťa rozbilo niekomu manželstvo, aby žilo v cudzoložstve, aby užívalo drogy a alkohol, aby nemalo nič spoločné s Bohom a s náboženstvom. Bohužiaľ, s takýmto spôsobom života často súhlasí a prispôsobí sa mu aj katolík, ktorý dostal doma dobrú náboženskú výchovu. Prestane chodiť na bohoslužby, prestane žiť sviatostným životom a nezáleží mu ani na kresťanskej výchove detí. Pre „pokoj v rodine“ stane sa vlažným a neskôr neveriacim. A potom samozrejme takýto ľudia tolerujú všetky podobné prejavy života okolo seba a nepozastavujú sa nad tým, že ľudia, ktorí by mali byť príkladom a vzorom v spoločnosti, sú takí istí. Veď je to normálne, predsa tak žijú aj ich deti a všetko je v poriadku. A oháňajú sa tvrdením, že žijeme v takej dobe.

    Nepatrím aj ja k týmto ľuďom? Neuzavrel som mierovú zmluvu s hriechom? Netolerujem hriechy mojich detí a vnukov? Nemám aj ja svoj podiel viny na ich náboženskej ľahostajnosti?

    Svätý Ignác raz povedal svojim rehoľným bratom: Až vtedy sa o vás začnem skutočne obávať, keď ľudia prestanú napádať a znepokojovať naše spoločenstvo. Bol by to znak, že sme spohodlneli a neslúžime Bohu tak, ako sa patrí. To isté máme mať na mysli aj my. Pokiaľ budeme žiť úprimne ako kresťania, čaká nás príkorie a nepochopenie. To bude znakom, že horíme Kristovým ohňom. Akonáhle však ľudia pocítia, že sa vzďaľujeme od Krista, budú nás chváliť, akí sme tolerantní, ako nám dobre rozumejú a neveriaci nás začnú volať svojimi priateľmi, lebo budeme žiť bez Boha ako oni. Vtedy Kristov oheň v nás vyhasol.

    Ježiš predvídal, že svet sa kvôli nemu rozdelí. Ale od nás, pokrstených a pobirmovaných členov Cirkvi očakáva, že budeme stáť na jeho strane. Lebo len na tejto strane má život úplný zmysel. Pouvažujme v dnešnú nedeľu nad tým, na ktorej strane stojím. Komu patrím: Kristovi alebo svetu?