23. nedeľa v Cezročnom období C

Duch Svätý je "slovníkom" k životu s Bohom

    Medzi literatúrou, ktorá sa nachádza v kníhkupectvách, nájdeme takmer všade slovníky rôzneho druhu. Najlepšie by nám to mohli snáď vyrátať školáci – bývajú tam cudzojazyčné, synonymické, slovníky cudzích slov a mnoho iných. Okrem nich máme aj literatúru s podnadpisom náučná, teda taká, ktorá nám má poskytnúť nejaké nové informácie. Slovom, človek sa musí neustále oboznamovať s novými vecami, učiť niečomu novému. Ak chceme žiť s dobou, vzdelávať sa musíme neustále, pretože mnohým veciam v živote nerozumieme.

    Dnes v prvom čítaní sme si vypočuli kúsok zo Šalamúnovej modlitby.

    Keby sme chceli zhrnúť do jednej vety jej hlavnú myšlienku, vyjadriť by sa to dalo asi takto: Kto môže pochopiť, čo chce Pán? Naozaj, kráľ Šalamún – mimochodom veľmi múdry človek – sa zamýšľa nad tým, kto z ľudí môže pochopiť Božie plány, Božie úmysly. Vzápätí si aj odpovedá – nikto nerozumie Božím plánom, keďže my ťažko chápeme veci, ktoré sú pozemské, nieto ešte aby sme pochopili veci, ktoré nás presahujú. Pochopiť Božie úmysly s nami môžeme len za pomoci Ducha Svätého, aj to hovorí kráľ Šalamún. On je akoby náš duchovný „slovník“, ktorý nám vysvetľuje mnohé veci. Jeho svetlo nám pomáha spoznať Božiu vôľu, len vtedy sa tie naše kľukaté životné cesty vyrovnajú. Potvrdzuje to aj úryvok z evanjelia. Pán Ježiš hovorí: „Kto nemá v nenávisti svojho otca, matku..., nemôže byť mojím učeníkom.“ Neznamená to, že len ten môže ísť za ním, kto sa hnevá so svojimi najbližšími. Znamená to, že len ten môže byť jeho učeníkom, kto sa zriekne všetkého tu na zemi, všetkého toho, čo má. A sami veľmi dobre vieme, ako je ťažko sa niekedy zriekať pozemských vecí kvôli duchovným. Ako je niekedy ťažko namiesto príjemného pohodlia prísť napríklad do kostola. Alebo odpustiť namiesto toho, aby sme sa hnevali či nerozprávali medzi sebou. Určite je ťažšie ísť a žalovať na seba v svätej spovedi ako nechať to tak a nezaoberať sa svojimi slabosťami...

    Toto všetko pochopí len ten, kto naozaj má dar Ducha svätého, komu je život s Bohom prvoradý. Pán Ježiš hovorí, že ten kto chce stavať vežu, najprv si prepočíta, koľko ho to bude stáť, aby mal na jej dokončenie. Zrejme tým chce povedať, že život viery bude človeka tiež niečo stáť a my musíme s tým rátať, aby sme ho mohli úspešne dokončiť.

    V roku 1960 sa mladý francúzsky kňaz, páter Martin, rozhodol starať o chudobné deti v Afrike, ktoré boli zväčša sirotami. Boli odkázané na krádeže a žobranie. Mnoho detí a mládeže potom bývalo v dome, ktorý pre nich páter Martin zriadil. Raz priviedli chlapci nového obyvateľa, ktorý predtým patril k bande vreckových zlodejov. Na ďalší deň prišiel za ním jeho spoločník z bandy a doniesol mu jeho podiel z krádeže - dvadsať mariek. Chlapec si ich chcel najprv nechať, no potom uvažoval, či je to správne. Viacerí chlapci z domova sa potom zišli a zhodli sa, že sú to špinavé peniaze a oni si ich nemôžu nechať. Chceli ich vrátiť. No vlastníka nepoznali. Tak sa rozhodli, že ich spália. A to aj spravili. Keď sa to dozvedel páter Martin, pomyslel si: „Ja nemám ani päť mariek nazvyš, aby som tomu novému kúpil rohožku na spanie.“ A bolo mu tak trochu ľúto. Na druhý deň nečakane dostal šek na päťsto mariek. Keď to povedal deťom, tie v tom hneď videli odmenu za to, že odolali pokušeniu nechať si špinavé peniaze. Keď potom začali starší chlapci zarábať, s radosťou a hrdosťou prichádzali k pátrovi a dávali mu zarobené peniaze so slovami: „Toto sú čisté peniaze!“

    Bratia a sestry, odolať pokušeniu a zostať vernými Bohu je niekedy veľmi ťažké, veľa to stojí, ale Duch Svätý nás učí a povzbudzuje nás, že je to možné a že odmena za to bude nekonečne väčšia ako všetky pozemské veci. Zostaňme verní Bohu, vráťme sa k nemu, venujme mu čas – či už v modlitbe, v sviatosti zmierenia, v adorácii – a ono sa nám to mnohonásobne vráti. Amen.