5. nedeľa - rok C
Zatiahni na hlbinu
Medzi rozličné tajomstvá v živote patrí aj tajomstvo povolania. Či už je to povolanie k manželstvu, kňazstvu, rehoľnému životu, alebo k nejakému zvláštnejšiemu spôsobu prežívania života, vždy sa natíska otázka: prečo práve ja, Pane?
Všetky tri liturgické texty nám dnes hovoria o povolaní veľkých osôb v dejinách spásy. Sú to Izaiáš, sv. Peter a sv. Pavol. U všetkých troch sa stretneme s rovnakým postojom, ktorý patrí k podstate povolania. Mohli by sme ho nazvať: nehodnosť.
Prvé čítanie nám predstavuje azda najznámejšie povolanie v Starom zákone: povolanie proroka Izaiáša. On vidí sedieť Pána na vysokom tróne obklopeného serafínmi. To zanecháva v ňom mocný dojem a preto volá: “Beda mi, som stratený. Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami”. Anjel ale žeravým uhlíkom očisťuje jeho pery a Izaiáš na Pánovu otázku: “Koho pošlem?”, odpovedá: “Hľa, tu som, mňa pošli!” Po uvedomení si svojej nehodnosti, Izaiáš prijíma Pánove povolanie.
Sv. Pavol v druhom čítaní rozpráva o tom, ako si jeho, nehodného prenasledovateľa kresťanov, povolal Ježiš. Znova vidíme postoj nehodnosti o svojej osobe a skutkoch, ktorá vyústila do obetovania celého Pavlovho života do služby Ježiša a Cirkvi.
Aj sv. Peter po zázračnom rybolove hovorí Ježišovi: “Pane odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.” A práve v tej chvíli, keď Peter hovorí o svojej nehodnosti, Ježiš mu dáva povolanie: “Neboj sa, odteraz už budeš loviť ľudí.”
Je to normálne zdôrazňovať svoju nehodnosť? V bežnom živote asi nie. Keď hľadáme zamestnanie, tak nepovime, že sme neschopní, ale práve naopak: zdôraznime svoje schopnosti. Ak manažér predáva nejakého futbalistu, tak nebude kupujúcemu rozprávať o jeho slabostiach, ale predovšetkým o jeho prednostiach. Ak sa chce stať niekto poslancom, tak nerozpráva o defektoch svojej povahy, ale o svojej výnimočnosti. Takto sa správame my, ľudia v našom živote a pokladáme to za normálne. Či je to naozaj normálne, to je druhá vec, ktorá v tejto chvíli nie je našim problémom.
Našim problémom je otázka, že prečo nie je normálne zdôrazňovať Bohu naše prednosti, keď si nás povoláva do svojej služby? Predovšetkým preto, že Boh nás pozná lepšie, ako my seba samých. On nás povoláva preto, že nás pozná takých, akí sme a nie preto, že sme ho my presvedčili o svojej výnimočnosti. Ďalej preto, že čím viac človek zdôrazňuje svoje schopnosti, tým menej by mohol Boh v ňom pôsobiť. Aj sv. Pavol, keď hovorí, ako sa namáhal, tak sa rýchlo spamätal a dodáva: “vlastne ani nie ja, ale Božia milosť spolu so mnou”. A napokon aj preto, aby sme sa nestavali tyranmi, keď budeme iných získavať pre vieru. Kto si neuvedomuje svoju nehodnosť, tak ten druhých pokladá za objekty, ktoré treba tvrdo zmanipulovať, aby uverili za každú cenu.
Mladý šľachtic prišiel k svätému opátovi a chcel, aby ho prijal do svojej rehole. Opát chcel najprv spoznať jeho duchovné sklony a schopnosti, aby sa potom rozhodol, čo mu poradiť. Mladík, plný hrdosti vstal a začal hovoriť: Ja sa vždy obliekam iba do bielych šiat. Ja nepijem nič, okrem vody. Ja sa v zime neoblečený váľam po snehu, aby som umŕtvoval svoje telo. Ja si dávam do svojich topánok aj klince, aby ma aj tie umŕtvovali. Ja každý deň nariaďujem svojmu zbrojnošovi, aby ma 40x udrel bičom. Ja... Ja... a znova ja...
Práve v tej chvíli pred oknom cely, v ktorej sa rozprávali, zjavil sa kláštorný kôň. Išiel ku korytu, napil sa vody a pred vchodom do maštale sa vyváľal v snehu.
Opát zakončí: Vidíš! Aj tento tvor je biely. Nepije nič okrem vody. Holý sa váľa v snehu. Klince má pod nohami. Viac ako 40x denne sa mu dostane úderov od korbáča. A keď to všetko dáme do hromady, ostane iba koňom a nič viac. Pre rehoľníka je potrebné niečo iné a to ostatné nasleduje až potom.
Aj pre nás všetkých je potrebná predovšetkým pokora. Len na nej môžeme vybudovať svoje povolanie a pomáhať tak Bohu pri obnove sveta.
Poďakujme Bohu za všetky povolania, ktoré sme od neho dostali, ale so svätým Pavlom dodajme: “Ale z Božej milosti som tým, čím som”.