9. nedeľa v Cezročnom období C

Boh odpovedá len na lásku

    Drahí bratia a sestry, v dnešnom evanjeliu Ježiš vypočul prosbu stotníka a uzdravil jeho sluhu. Tu sa napĺňajú Ježišove slová: „Proste a dostanete.“  Tu sa nám  natíska otázka: Prečo Boh na niekoho prosby odpovie a splní ich, kým prosby iného človeka ostanú nevypočuté? Mnohí vyčítajú Bohu, že neplní to, čo prisľúbil, keď v Matúšovom evanjeliu povedal: „O čokoľvek budete prosiť Boha v mojom mene, dá vám to.“ Čo ak je však problém v nás a nie v Bohu? Čo ak zle prosíme? Pán Ježiš totiž raz povedal aj túto vetu: „Prosíte a nedostávate, lebo zle prosíte.“

    Všimnime si pozorne stotníka, ako on prosil. Stotník predstavuje tri postoje srdca, bez ktorých nemôžeme predstúpiť pred Božiu tvár a dúfať, že naše prosby budú vyslyšané.

    Prvý a najvýraznejší z nich je láska . Stotník svojou starostlivosťou o svojho sluhu preukázal veľkú lásku k človeku. Hoci on sám bol Riman a vojak a jeho sluha Žid, neboli mu jeho život ani zdravie ľahostajné. Dokonca môžeme povedať, že na vtedajšiu dobu to bolo nezvyčajné. Mať rád niekoho blízkeho, to áno, ale člena nepriateľského národa, ktorým pyšní Rimania pohŕdali, to už je prekvapujúce. Rimania totiž si príliš nevážili národy, ktoré porazili a podriadili si ich. Považovali ich za niečo menejcenné, za barbarov a nevzdelancov, ktorí nepoznajú starú grécku kultúru, vzdelanie a umenie, ktoré sa stali základom pre rímsku civilizáciu. A ak k tomu ešte pridružíme národnostnú nenávisť, ktorá je vždy ovocím vojny, môžeme sa naozaj čudovať láske, ktorú mal stotník k svojmu sluhovi. Tento pohan napĺňal slová Pána Ježiša: „Milujte aj svojich nepriateľov.“

    Ďalším postojom srdca, s ktorým stotník prosil, bola viera . Viera v Ježiša a v moc jeho slova. „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ Pán Ježiš prekvapený hovorí okolitým zástupom: „Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli!“ Stotníkova viera bola taká silná, že ani nenástojil na tom, aby Pán vstúpil do jeho domu, veril že jedno jediné Ježišovo slovo jeho sluhu uzdraví. Hovoril to ako človek, ktorý nemá problém uznať autoritu iného, pretože sám bol zvyknutý, že uznávajú jeho autoritu. „Pane, nie som hoden, aby si vstúpil do môjho domu,“

    Hoci to bol človek s istým postavením, bol pokorný , čo je ten tretí postoj srdca. Bol tak pokorný, že sa ani neodvážil sám prosiť Ježiša, ale poslal za ním svojich priateľov. Stotník mohol chcieť, aby Ježiš vstúpil do jeho domu. Vzhľadom na svoje postavenie to dokonca mohol vyžadovať, prikázať. Videli by to zástupy a závideli by mu to. Mohol sa zviditeľniť, no on o to nestál. Nebol pyšný. Pyšní vždy chceli slávu, no napriek tomu ich postavy a slová upadli a vždy časom upadajú do zabudnutia, no tieto slová malého a pokorného pretrvajú veky. Preto dodnes opakujeme vo sv. omši tieto stotníkove slová.

    Istý mních dlhé roky žil na opustenom mieste veľmi asketickým životom a ustavične sa usiloval spojiť sa s Bohom, aby ten vypočul jeho modlitby. Keď Pán videl jeho snahu, rozhodol sa zistiť či je skutočne hoden toho, aby jeho prosby vypočul. Raz sa pustovník veľmi sústredene modlil, keď k nemu prišiel Ježiš v podobe úbohého žobráka a prosil ho o kúsok kôrky chleba. Mních zaujatý svätými vecami si ho nevšímal a urputne sa snažil o to, aby Bohu prednášal svoje modlitby a prosby čo najkrajším a najvýrečnejším spôsobom. Keď Ježiš prosil už dlhší čas, pustovník bez toho, aby naňho pozrel, vybuchol a zúrivo sa naňho osopil: „Zmizni, neotravuj ma, nevidíš, že hovorím so samým Bohom?“ Pustovník možno žil veľmi sväto a asketicky, všetko príjemné si odopieral, ustavične sa modlil atď. No chýbalo mu to najdôležitejšie. Chýbala mu láska, s ktorou by sa k žobrákovi otočil, aby ho nakŕmil. A vtedy by v ňom určite spoznal svojho Pána a dočkal sa nesmiernej odmeny za svoju lásku. Bratia a sestry. Nikdy sa nesnažme predstúpiť pred Božiu tvár bez postoja srdca, aký mal stotník v evanjeliu. Bez lásky k blížnemu a bez súcitu, bez pokory a bez skutočnej viery. No najdôležitejšia z toho všetkého je láska. Ktosi veľmi múdry raz povedal :“Ako môžeš milovať Boha, ktorého nevidíš, keď nedokážeš milovať blížneho, ktorého vidíš?“ Jadrom a dušou kresťanského náboženstva je láska. Všetky sviatosti Cirkvi a všetko jej učenie nemajú cieľ samy v sebe. Oni len poukazujú na lásku a snažia sa nás priviesť k tomu, čo je skutočným cieľom, teda k láske. U stotníka, ak sa lepšie pozrieme na jeho postavu, je najviditeľnejším, až do očí bijúcim prejavom, jeho láska k blížnemu, k sluhovi.

    Drahí bratia a sestry. Predstúpiť pred Božiu tvár, to nie je len tak. Keď kňazi v Starom Zákone mali priniesť obetu, predchádzalo tomu dlhé rituálne očisťovanie, príprava, aby hriešny a zlý človek bol hoden vojsť do Božej blízkosti. Takto to vždy intuitívne robili aj príslušníci iných národov a iných náboženstiev. Židia dodnes veria, že ak niekto uvidí Boha, musí umrieť. Sú si vedomí toho, aká nesmierna je Božia sláva a veleba a aká nekonečná je úbohosť človeka. Keď apoštoli Peter, Jakub a Ján chodili s Ježišom, mali k nemu iste úctu, no táto úcta sa nesmierne zväčšila po tom, čo videli jeho premenenie na hore Tábor. Tam videli jeho božstvo a v strachu pred ním padli na zem. A tak i dnes sa od človeka vyžaduje, aby pred Boha predstúpil pripravený. Preto máme sviatosť zmierenia a iné sviatosti, preto sa máme modliť a žiť bohabojne. No toto všetko čo nám Cirkev ponúka a čomu nás učí, je len pomôckou k tomu, čo ako jediné skutočne a účinne pripravuje a uschopňuje človeka pre stretnutie s Bohom. A to je láska.

    Drahí bratia a sestry. Zbytočne chodíme do tohto kostola, zbytočne sa modlíme a pristupujeme k sviatostiam, ak to robíme bez lásky, zbytočne ideme na sv. prijímanie, ak sme predtým nedokázali svojmu susedovi či susedke podať ruku na znak pokoja. Lebo Pán Boh, keď raz vo večnosti predstúpime pred neho, nebude počítať omše na ktorých sme sa zúčastnili, ani sv. prijímania, ktoré sme prijali, ani ho nebude zaujímať, koľko ružencov sme sa pomodlili, ale položí nám iba jedinú otázku: „Ako ste ma milovali v svojich blížnych?“ Amen