Ježišov a náš krst

    Čo by ste si pomysleli, keby ste aj vy počuli z neba slová, ktoré počul Ježiš v dnešnom evanjeliu? Možno by ste povedali, že je to nejaká halucinácia, alebo si niekto z vás strieľa. Ťažko by sme asi verili, že ten hlas patrí nášmu nebeskému Otcovi. Prečo? Aj preto, lebo v dnešnej dobe je veľa detí, ktoré prestali mať záujem o svojich rodičov, alebo sa za nich hanbia. Ba nájdu sa aj takí, ktorí sa k nim vôbec nepriznávajú. Takýmto je naozaj veľmi ťažké, niekedy až nemožné uznať, že je tu niekto, kto nás skutočne, bezpodmienečne miluje. Mnohí si myslia, že ich Boh opustil, lebo ich rodičia sa rozviedli, alebo sa stále hádajú. Potom sa ľahko stáva aj to, že sa niekto hanbí za svoju vieru, za to, že je kresťan katolík a usiluje sa aj navonok zatajiť, že patrí do spoločenstva Božích synov a dcér. Mnohé deti nevidia to, o čom dnes hovorí apoštol Pavol: „... aby sme ... v tomto veku žili triezvo, spravodlivo a nábožne ...“  a čo by malo byť ideálom každého úprimne zmýšľajúceho kresťana. Dnešný sviatok nás má povzbudiť, aby sme sa nehanbili za to, že sme kresťania a aby sme vydávali svedectvo o nebeskom Otcovi.

    Ježiš pred verejným vystúpením prichádza k rieke Jordán a dáva sa pokrstiť. Prichádza, aby sa pokoril pred Bohom aj pred ľuďmi. Ján Krstiteľ to zbadá a preto sa zdráha pokrstiť Ježiša. Vtedy Boh-Otec vydáva o ňom svedectvo: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“. Krst, ktorým Ján krstil, bol krstom pokánia a prijímali ho tí, ktorí sa cítili hriešnymi a túžili po odpustení a zmierení sa s Bohom. Prečo ale prichádza Kristus a stavia sa medzi hriešnikov? Azda aj on sa cítil byť v niečom vinný? Nie! O hriechu u Krista nemôže byť ani reči, veď on je Baránok, ktorý sníma hriechy sveta. Prichádza, aby bolo všetkým jasné, kým je. Sám Boh-Otec vydáva o ňom svedectvo. Predstavuje nám Krista ako svojho milovaného Syna, posiela ho na svet, aby nás všetkých vyslobodil z moci smrti a priviedol do vlasti svetla a života. Ježišovým krstom začína svitať nová etapa histórie človeka, éra nového stvorenia, novej Zmluvy!

    Svätý Ambróz zhrňuje celé tajomstvo krstnej milosti takto: „Jedine Ježiš bol ponorený do vody, ale všetci sme boli z nej vyzdvihnutí. Jedine on zostúpil a to preto, aby sme všetci mohli vystúpiť. Jedine on bol preťažený hriechmi všetkých,  a to preto, aby v ňom hriechy všetkých boli očistené.“ Prišiel, aby sa skončilo otroctvo (človeka), a bola odčinená jeho vina. Prišiel, aby splnil Otcovu vôľu, nie svoju! Prichádza ako pastier, ale aj ako vládca – víťaz. „Ako pastier pasie svoju čriedu ..“ Ideálny kráľ Izraela bol chápaný z dvoch spomenutých aspektov. Dobrý kráľ je pastier, plný takmer otcovskej starostlivosti o svoj ľud, ale tiež kráľ víťaziaci nad nepriateľmi, chrániaci spravodlivý ľud. Ale tento ľud zlyhal a opäť zlyhal! Počas Babylonského zajatia, medzi rokmi 587 – 538 pred J.Kr. sa Židia často pýtali, či Boh neopustil svoj ľud, či neodriekol svoju Zmluvu. Mohol sa predsa unaviť opakovanou nevernosťou ľudu na všetkých spoločenských úrovniach. Kniha Útechy proroka Izaiáša chce povedať, že ešte nie je všetko stratené. Boh opäť potvrdzuje: „Vy budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom“ To, čo tu prorok nazýva vinou Jeruzalema, jeho zločinom, to sú práve porušovania zmluvy, modlárske kulty, porušovania soboty, a iné priestupky Zákona a predovšetkým mnohé porušenia spravodlivosti a najhoršie opovrhovanie chudobnými. Boh sa snaží viesť svoj ľud ako dobrý pastier, ale ani to nestačí. Musí prísť víťazstvo nad nepriateľom  spásy človeka, s ktorým si človek sám neporadí ... Práve Ježišovým krstom začína táto víťazná cesta pokory, lásky, obety. Tak ako sa Ježiš pokoril pred Jánom a Otec ho povýšil svedectvom svojho hlasu, tak aj pokorenie na kríži bude odmenené nádherným, definitívnym víťazstvom vzkriesenia!!!

    Aj my sme boli pokrstení. Ale nielen Jánovým krstom, ale aj krstom Kristovým. Väčšina z nás sa na to nepamätá, lebo sme boli maličkí, keď nás rodičia a krstní rodičia priniesli do chrámu. Vo chvíli, keď kňaz nám lial na hlavu vodu, tiež sa otvorilo nebo, Duch Svätý naplnil naše duše a Boh nad nami vyslovil slová: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. V tom okamihu nás prijal za svoje deti. Pre nás to nie je iba výsada, ale aj veľký záväzok, aby sme vydávali svedectvo o nebeskom Otcovi, aby ľudia prostredníctvom nás spoznali Boha ako Otca všetkých. Aké svedectvo vydáme, ak sa budeme hanbiť za krstné vyznačenie a svojím životom popierame, že sme kresťania? Môže mať v nás Boh zaľúbenie?

    Milan Jurčo vo svojej  básni Víťazný oblúk sa pýta:

Čo nám ostáva? Máme sa hanbiť za evanjelium Kristovo?
Či sa život hanbí za to, že žije?
Či sa hanbia jedle za svoju výšku? Alebo biele ruže za svoju krásu?
Či sa hanbí pšeničné pole za to, že vonia chlebom?
Či sa pred niekým schovávajú oblaky?
Či vietor neletí slobodne a či slnko prijíma svetlo z vyhasnutej hviezdy?
Všetko, všetko na nebi, všetko na zemi oslavuje Tvorcu.
A človek, obraz samého Boha, by sa bezmocne krčil, schovával sa a bál?
Ó, človek, veriaci človek, padol by si tak, že by si sa hanbil za Otca v nebi?

    Nie, my sa nebudeme hanbiť, ale odteraz sa pousilujeme žiť tak, aby všetci vedeli, že sme Boží, že sme kresťania katolíci! Máš komplexy z toho, že si kresťan?

    Veľký grécky cisár Alexander Veľký raz kontroloval svojich vojakov a našiel vojaka, ktorý sa tiež volal Alexander Veľký. Tento vojak však nesplnil jeho rozkaz a preto ho vladár Alexander hreší: – „Alebo zmeníš svoje meno, alebo budeš taký ako tvoj kráľ!“

    V dnešný deň, keď nám Ježiš ukazuje veľkosť a dôležitosť krstu, pokorne prosme: Otče, ak sme doteraz boli k Tebe nevďační, chceme to napraviť! Chceme žiť tak, aby si mal v nás zaľúbenie po všetky dni nášho života!